[Beata]

napísala som dlhý príspevok a neuložil sa, hrôza.

[Beata]

[Beata]

to teda neviem. niekedy mam pocit, že som na nete už závislá. ale zasa, kde stretneš toľko ľudí, ktorí vedia o čo beží?

[Beata]

ten deň si presne pamätám. Aj moj muž išiel do roboty pešo. Okrem neho a jeho kamaráta do práce nikto neprišiel. Ale manželovi to asi za pokus stálo, lebo moja dcérka mala vtedy tri roky a doma bolo dosť roboty. Možno niektoré poznáte, ako sa v práci dobre ulievalo :o)
Teraz má moja dcéra 23 rokov a práve sa ide odsťahovať, tak mám z toho všelijaké pocity. Neviem, či sa tešiť aká je šikovná a samostatná, alebo plakať, že už nie je moje malé dievčatko. Snáď to nejako prežijem.

[Beata]

na 110% s tebou súhlasím. Psychika veľmi ovplyvňuje fyzický stav človeka. Istý pán doktor dokonca hovorí, že všetky choroby sa rodia v našej hlave. Keď dobre nefunguje mozog, nefunguje ani telo. Preto, keď mám depku, alebo ma niečo veľmi trápi bolí ma v oblasti hrudnej kosti. Kedysi som si myslela, že či náhodou nemám niečo aj so srdcom, ale vraj nemám, bola to „len“ úzkosť.
Mám také nové obdobie života, keď som ochotná naučiť sa „pozitívne myslieť“. Viete, lebo ja sa to musím učiť. Nenarodila som sa s tým. V mojej prirodzenosti je vidieť veci skôr v tých tmavších farbách. Okrem toho pripadalo mi to vždy poctivejšie vidieť „realitu, takú, aká je“ a nehrať so sebou nejakú falošnú hru na americké „keep smiling, be happy“. Ale keď myslím takto, dosť ma to ničí. Na základe pudu sebazáchovy som si povedala, že sa teda budem cielene usilovať pozitívne myslieť. Vždy (ak nezabudnem) večer si poviem, zajtra to bude o niečo lepšie ako dnes. Ako keď si večer poviem, že zobudím sa o tretej a naozaj sa o tretej bez budíka zobudím. Nejako to moje podvedomie zaregistruje a správa sa podľa toho. Teda to, ako sa cítim (duševne) závisí vo veľkej miere od toho, ako sa chcem cítiť.
Inak mne sa SM ka pri tehotenstve veľmi zlepšila. Mala som viac sily hlavne na začiatku tehotenstva.
O svojom ďalšom živote treba rozmýšľať pozitívne. Reálne ale pozitívne. Lebo bude to také, aké si to urobíme. Všetko dobré prajem…

[Beata]

Počujte dievčatá, to sa takto nedá vynútiť si, aby niekto fakt vážne písal o svojej depresii. Srší z vás toľko optimizmu, až je to možno trošku na závadu. Ja som túto chorobu nikdy nevedela brať s príliš veľkým humorom, možno preto, že život s ňou nebol neviem ako zábavný, ale možno preto nebol veľmi zábavný, že som to nevedela brať s humorom, ktovie. Sorry, ale nechce sa mi do ničoho siliť. Momentálne nemám depku, lebo beriem antidepresíva a som podstatne menej nervózna na ľudí okolo seba aj na seba. Chvalabohu, že také lieky existujú. Dosť som sa takému niečomu v minulosti vyhýbala, lebo som si vravela, „veď nie som blázon“. Nedávno mi jeden psychiater povedal, že takmer všetci pacienti s SM by mali brať antidepresíva, aspoň na začiatku kým sa s chorobou nevyrovnajú. Máte s tým nejaké skúsenosti?
Beata

[Autor]

Príspevky