[Tatiana]

Dievčatá, ďakujem za Vaše názory. Ešte sa v podstate rozhodujem, či sa mám alebo nemám zamestnať, zatiaľ som si poslala len jednu žiadosť. Ale keďže som si v rámci svojho ochorenia prácu doteraz nezháňala, neviem, ako sa zachovať. Môj predchádzajúci zamestnávateľ vedel o SM, ináč sa nedalo.
Teraz však riešim túto dilemu a hodnotím sprava aj zľava. Pracovať určite chcem, len sa rozhodujem, či na seba al. na niekoho iného Viem, že stresy budú. Ale budú, aj keď budem robiť na seba. Musím niečo vyhútať.

Viac som bola presvedčená, že to nepoviem na pohovore a pomohli ste mi úplne sa rozhodnúť. Vďaka.

Jarka, súhlasím s Tebou. To, čo si napísala platí aj mimo práce, takže prečo by to malo byť ináč v pracovných vzťahoch.

Pravdu povediac, ľudia pracujúci v združení by mali byť platení podľa mňa. Pretože venujú nezanedbateľný čas združeniu a pritom by ho mohli využiť úplne ináč. Ale to je otázka na dlhšiu debatu v širšom kruhu a nie na riešenie na fóre…

[Tatiana]

Jarka a vieš, čo budeš robiť, ak skončíš vo svojej súčasnej práci?
Mne toto podnikanie veľmi vyhovovalo, lebo som si ráno mohla pospať, vybaviť veci a potom som v práci sedela aj do večera. To mne zasa nevadí.

[ferino]

Ťažko poradiť, pre čo sa rozhodnúť. Asi podľa toho, do akej organizácie ide človek robiť a na akú pozíciu. Ak je to na nejaký vyšší post, potom treba porozmýšľať či to pri pohovore uviesť, alebo nie. Osobne som mal pred mesiacom ponuku na dobrú robotu. Podmienka bola ale denné cestovanie asi 60 kilometrov.Odmietol som ju, lebo som si nebol istý, či budem vládať denne prejadiť 120 kilometrov autom a ešte zvládať zvýšené stresy.
Ale k podstate, myslím si že pri novej práci by sa mohla povedať pravda. Ale pokiaľ sa cíti dobre a problémy sú len raz za rok, potom sa dá byť aj ticho. To závisý skutočne od konkrétnych okolností.

[jareš]

Tánička,
nechystám sa z tejto roboty odísť…aj keď som o tom uvažovala veľmi pilne pred nedávnom…ale v živote to tak chodí, že občas človek musí aj čosi prehrýzť a vydržať…najmä ak sme si práve zobrali pôžičku…

Môže s stať, že budem musieť odísť…nie z vlastnej vôle, vtedy uvažujem o vlastnom podniku…niečo, čo by som robila sama…je to samozrejme všetko vo hviezdach a v myšlienkach…

v každom prípade chcem ostať v tejto robote, je to moja životná robota a vyžívam sa v nej…

čo sa týka platby za prácu v Združení, nie je to také jednoduché, má to svoje dve stránky mince…robím to veľmi rada, keď vidím spokojné a usmiate tváre ľudí, ktorým to pomáha a pre ktorých to robím…to je pre mňa veľké zadosťučinenie…samozrejme, že za to si chleba nekúpim

ale ako si povedala, je to na dlhšiu a osobnejšiu debatku…

[ferino]

Jarka zaslúžiš si. To je isté. Otvor novú diskusiu a podebatíme o tom.

[Tatiana]

Jarka, preto som sa pýtala, lebo som mala pocit prenedávnom, že si medzi riadkami niečo také naznačovala, ako by si chcela odísť. Keď sa ti podarilo s tým vysporiadať o to lepšie.

[janka1508]

Jarka to vlastne všetko pekne povedala za mňa. Ja sa s tým čo mi je nechválim. Počas prvej hospitalizácie sa rozšíria moja diagnóza, keďže moje pracovisko je detašované, takých je slovensku viac, tak ma pozná veľa ľudí a vlastne vtedy diskutovalo „celé slovensko“ o tom čo mi je. podarilo sa mi však celkom rýchlo vrátiť do práce a nejak to ututlať. Aj keď už boli žiadosti na moje miesto, lebo vraj a už nevrátim. Spravila som niektorým škrt cez rozpočet. medzitým sa už zase vymenilo pár ľudí, takže už situácia okolo mňa utíchla. Najbližší spolupracovníci vedia že som chorá, ako vážne už nie. K lekárovi idem, donesiem potvrdenie, ale nevysvetľujem. Mám príhodu, keď som šla na plánovanú hospitalizáciu, tak som si zobrala dovolenku a platené voľno. Nik nevedel kam idem. Ešte mi kolegyňa zaželala príjemný víkend. Vtedy som si v kúte kancelárie poplakala, pretože to bol „príjemný vákend“. Ale nemohla vedieť. Moja práca je náročná skôr po psychickej stránke ale ke´dže ma baví, tak to ide. Neviem, ale fyzicky náročnejšiu prácu by som asi ťažko zvládla. Tiež ako písal ferino o dochádzaní, mám moru zo služobiek. ešte to potom skĺbiť s injekciami ktoré si neviem sama pichnúť tak je to des. Zatiaľ sa mi v tom darí kľučkovať aj keď už bolo obdobie, kedy som si myslela, že musím s farbou von. Náhoda všetko vyriešila a ja som nemusela nikomu nič vravieť. takže treba mať aj kus šťastia. Uvidím dokedy, pretože sa u nás rozkývali stoličky či tá moja to ustojí neviem. Potom uvidím čo.
Nepovedala som to nikomu aj preto, lebo neznesiem skúmavé, súcitné pohľady. Zo začiatku by mi trebárs aj tolerovali moje problémy súvisiace so zdravotným stavom ak by som ich o to požiadala, ale neskôr by sa začali zrejme tomu brániť. Veď kto v dnešnej dobe robí viac ako treba a ešte ktomu za chorú kolegyňu? Tak ráno hoc ma bolí hlava ako koňa ledva prešlapujem z nohy na nohu prídem s úsmevom do práce a potom niekedy už aj cestou domov mi vypadne slzička z oka lebo mám toho dosť. Najhoršie na tom je to tváriť sa „je mi skvele“. Určite by som to však tak robila aj keby o tom čo mi je v práci vedeli.

[klincek]

mozno mam inu skusenost ,ale nemala som problemy v praci ohladne choroby,ani na slovensku a ani v cudzine kde som istu dobu robila ,a tam to bolo este lepsie ,vychydzali mi v ustrety po kazde ked bolo treba.jedine problemy som mala ,kvoli chorobe ,ked som zacala pracovat pre svoju mamu .tam bolo tazke uz vysvetlovat ze mam vysoku horucku a antibiotika a musim aspon dva try dni lezat ,aj napriek tomu ze ona by mala najlepsie vediet ako je jej dcere.tak s cudzim nikdy ale s rodinou ano ,tam to len iskrilo a este aj iskri.

[Anton]

Ahojte, veľmi pekne a jemne ste otvorili túto tému. Myslím , že sa dotkla viacerých nás či už priamo alebo okrajovo.

Prajem vám aby ste si svoje ciele a priania splnili a hlavne vám ale aj všetkým prajem ŠŤASNÉ A VESELÉ VIANOCE.

[Maťka]

Ja to pred nikým netajím, a že majú niktorí súcitné pohľady? Nech sa pozerajú, veď na to majú oči.Kto to vie dlhšie, sa tým ani nezaoberá, berie to ako fakt. Tak to je a bodka.

[Valika]

Ahojte,
chcem sa Vas opýtať, ake máte skúsenosti pri hľadaní práce s reakciami potenciálnych zamestnávateľov na fakt, že máte SM. Ja teraz končím školu a začínam si hľadať prácu, tak neviem, či sa mám o nej zmieniť alebo radšej mlčať. Vyzerám ako ostatní zdraví ľudia, choroba sa mi nijak viditeľne neprejavuje.

[svigabra]

V čase keď som ešte chodila do zamestnania tak som o svojom ochorení hovorila – nebola to SM. Mám totiž iné základné neurologické ochorenie, ktoré bolo viditeľné (pri chôdzi).
V súčasnej dobe by sa Ťa nemali v žiadnej veľkej firme pýtať na Tvoje zdravotné obmedzenia. Smerodajný bude Tvoj výkon. Pokiaľ ho budeš schopná podávať tak si „za vodou“. Neviem v akom odbore sa plánuješ uplatniť. Ty rozhoduješ o svojom živote, nie choroba. Držím palce aby Ti vyšlo všetko čo len budeš chcieť.
S pozdravom Gabi

[daruš]

Ak môžem poradiť tak to zbytočne nespomínaj, ak to na tebe neni vidieť.Z mojej skúsenosti môžem povedať,že potom ako som sa priznala ma začali posudzovať inak a hľadali zbytočné chyby.Veď Ty najlepšie vieš načo máš.Povedz iba ak to bude nevyhnutné a ak nebudeš na to či ono stačiť.

[p.kk]

Ahojte všetci! Mám 27 rokov a prednedávnom mi diagnostifikovali SM. Bol to v prvej chvíli šok, ako asi u každého. Ja som chválabohu ale vždy bol pomerne silná a vyrovnaná osobnosť, takže som sa s tým vyrovnal pomerne rýchlo. V práci si nemohli nič nevšimnúť nakoľko som veľmi dlho marodoval /bolo so mnou dosť zle, pichali mi Solumedrol, robili lumbálku/. Ja som to vyriešil tak, že o mojej diagnoze vie samozrejme môj šéf, ktorý to zobral dosť tragicky, ale teraz je to už ok a jedna kolegyňa, ktorá je aj dobrá kamarátka. Povedal som jej to, lebo viem, že jej veriť môžem, je to inteligentná baba, ktorá o tej chorobe už čo to vedela. Správa sa ku mne tak ako predtým, vôbec nič sa nezmenilo. Širšiemu kolektívu som to nepovedal, nakoľko tých ľudí dobre poznám, nepotrebujem aby ma mali za kripla. Nie sú to najlepší ľudia, nikdy sme nemali dobrý vzťah, takže som nepovažoval za potrebné im to oznámiť. Inak to vie celá rodina, dobrí kamaráti, všetci to zobrali tragicky, ale zostali mi oporou. Nakoniec, ja viem, že je to ťažká, zatiaľ nevyliečiteľná choroba, ale nevidím dôvod sa teraz izolovať od ľudí, život musí ísť ďalej

[marcel00]

Ja som mal tiež 27 rokov keď mi ju diagnostkovali. Aj keď som takéto stavy ignoroval už od 2001 roku. Už viem, bolo to na moju škodu. Pravdepodobne by som mohol ešte pracovať, čo už nie je možné. Mám 29 rokov a dá sa povedať že som pokazil čo sa len dá. Robil som kariéru a kašlal na zdravie. My sme v práci boli dobrý kolektív, o mojej chorobe vedel aj ten posledný manipulant v práci. Sme stále v kontakte. Je potrebné mať okolo seba ľudí čo dokážu podržať. Ale, že si sa s chorobou už vyrovnala to ti tak úplne neverím. O ľudí sa izolovať, to máš pravdu, v žiadnom prípade. Ešte stále chodím na firemné posedenia. Aj keď tam už nepracujem. Proste ma stále pozývajú. A to som nebol veľká ryba vo firme len vedúci skladu. Teraz mi robí radosť šteniatko Jacka Russela a moja priateľka. Tej to našťastie neprekáža a máme pred svadbou.Život ide ďalej, len trošku ťažšie ale ide.

[Autor]

Príspevky