[jareš]

Napríklad: mám depku….lebo je strašne počko…

a môj manžel to nechápe….

alebo:
môj manžel je super a nechcem ho už trápiť svojou chorobu

tému si snáď nájdete…

[Beata]

Počujte dievčatá, to sa takto nedá vynútiť si, aby niekto fakt vážne písal o svojej depresii. Srší z vás toľko optimizmu, až je to možno trošku na závadu. Ja som túto chorobu nikdy nevedela brať s príliš veľkým humorom, možno preto, že život s ňou nebol neviem ako zábavný, ale možno preto nebol veľmi zábavný, že som to nevedela brať s humorom, ktovie. Sorry, ale nechce sa mi do ničoho siliť. Momentálne nemám depku, lebo beriem antidepresíva a som podstatne menej nervózna na ľudí okolo seba aj na seba. Chvalabohu, že také lieky existujú. Dosť som sa takému niečomu v minulosti vyhýbala, lebo som si vravela, „veď nie som blázon“. Nedávno mi jeden psychiater povedal, že takmer všetci pacienti s SM by mali brať antidepresíva, aspoň na začiatku kým sa s chorobou nevyrovnajú. Máte s tým nejaké skúsenosti?
Beata

[jareš]

oceňujem, že si sa nezľakla témy. Človek musí mať dosť odvahy, aby sme napísal sovje rozpoloženie. Si fakt dobrá. Klobúk dole.
Ak by ti nevadilo, niečo k tvoje téme ma napadlo.
Píšeš, že z nás srší optimizmus.
Budem písať o sebe : Áno, snažím sa o to celou dušou, predpokladám, že aj ostatným sa celkom darí podľa tvojho vyjadrenia.
Vieš, keď cítim, že svojím pozitívnym prístupom pomôžem ľuďom „zdvihnúť sa zo zeme“, hoc aj svojím optimizmom, robím to rada, aj keď na vlastný úkor.
Vieš, určite si to už počula, mnohí zakrývajú svojím optimizmom práve svoju boľavú dušu. Je to akoby si baliacim papierom prekrývala roztrhnutý originál.
Nemysli si, že ten optimizmus (napríklad ja), že ho mám stále.

Skôr by som povedala, že poctiy a stavy všetkých, ktorých poznám s SM-kou, ma nútia ukazovať sa ako veselá, šťastná, humorná, optimistická…aby oni sami nemysleli len na to, ako nám choroba strpčuje život a prekáža nám v dôstojnom živote. Snažím sa robiť „klauna“, rozosmievača, mysliac si, že takto sa bude ostatným ľahšie žiť.
Pravdu povediac, neviem, či to takto aj naozaj účinkuje.

To, čo povedal ten psychiater…myslím, že má absolútnu pravdu.
Možno by neurológ mal popri liečbe SM-ky, skúsiť liečiť aj dušu s pomocou psychiatra.
Teda, myslím, že by to minimálne na začiatku ochorenia bolo dobre.
Ale som zvedavá aj na názory ostatných.

ahojky

[leteku]

Ahojky. No ono je to s tým optimizmom zvláštne. Keď sa u mňa choroba po šiestich rokoch pohla bola som v strašnej depke a z ataku som sa nevedela dostať. Potom mi naša múdra pani doktorka povedala, že keď nebudem v pohode psychicky tak nebudem v pohode ani fyzicky. Keďže tejto pani doktorke neskutočne dôverujem začal môj boj s depresiou a vďaka celej rodinke som ho vyhrala a zrazu som sa začala zlepšovať aj fyzicky. Teraz sa snažím myslieť pozitívne, no nie vždy to ide. Hlavne keď si prečítam smutné príbehy SMkárov ako sa zhoršili napr. pri tehotenstvách tak vtedy ma SMka bolí na duši. Vtedy na mňa prichádza depka, začnem rozmýšľať nad mojim ďalším životom, o tom či to má cenu a to sú hrozné dni. Našťastie je ich menej ako tých slniečkových. No a veľkým vzorom je naša Jarka, ktorá je také naše SMkárske slniečko. Pá

[Beata]

na 110% s tebou súhlasím. Psychika veľmi ovplyvňuje fyzický stav človeka. Istý pán doktor dokonca hovorí, že všetky choroby sa rodia v našej hlave. Keď dobre nefunguje mozog, nefunguje ani telo. Preto, keď mám depku, alebo ma niečo veľmi trápi bolí ma v oblasti hrudnej kosti. Kedysi som si myslela, že či náhodou nemám niečo aj so srdcom, ale vraj nemám, bola to „len“ úzkosť.
Mám také nové obdobie života, keď som ochotná naučiť sa „pozitívne myslieť“. Viete, lebo ja sa to musím učiť. Nenarodila som sa s tým. V mojej prirodzenosti je vidieť veci skôr v tých tmavších farbách. Okrem toho pripadalo mi to vždy poctivejšie vidieť „realitu, takú, aká je“ a nehrať so sebou nejakú falošnú hru na americké „keep smiling, be happy“. Ale keď myslím takto, dosť ma to ničí. Na základe pudu sebazáchovy som si povedala, že sa teda budem cielene usilovať pozitívne myslieť. Vždy (ak nezabudnem) večer si poviem, zajtra to bude o niečo lepšie ako dnes. Ako keď si večer poviem, že zobudím sa o tretej a naozaj sa o tretej bez budíka zobudím. Nejako to moje podvedomie zaregistruje a správa sa podľa toho. Teda to, ako sa cítim (duševne) závisí vo veľkej miere od toho, ako sa chcem cítiť.
Inak mne sa SM ka pri tehotenstve veľmi zlepšila. Mala som viac sily hlavne na začiatku tehotenstva.
O svojom ďalšom živote treba rozmýšľať pozitívne. Reálne ale pozitívne. Lebo bude to také, aké si to urobíme. Všetko dobré prajem…

[jareš]

Lenka, je to od teba milé, že ma považuješ za slniečko.
Ďakujem.
Neviem, či si to naozaj zaslúžim, nie som pre všetkých takým slniečkom.

Ale pokiaľ to apsoň časti z vás bude takto pripadať, a zároveň vás to bude povzbudzovať a vháňať pozitívnej energie do žíl, viem, že robím dobre.

Ak sa podarí uskutočniť tú myšlienku, ktorú som s Maťkom H. preberala v pondelok, tak by sme mohli na vianočnom mecheche privítať medzi nami na slovo vzatého odborníka z oblasti psychiatrie.

Uvidíme, ako sa vyvinie situácia a či doktor bude mať čas a chuť prísť medzi nás.

Lenka, ty si bola v Monínci, vieš, aké to je, keď sa odborník rozpráva s pacientmi a aj s rodinnými príslušníkmi.
Je to pre nás (aj pre pacienta aj pre rodinných príslušníkov) skutočne potrebné.

Ak nájdeme takého človeka, ktorý by nám vedel takto pomáhať…verím, že sa nám podarí spraviť zopár prednášok-posedení.

O tom ale až neskôr.

Ešte som sa chcela pridať k názoru Lenky aj Beuš.
záleží skutočne na psychike…od nej sa odíja naša choroba a pohoda v chorobe.

[Jana]

Baby, chcem sa spytat, ak sa na to vobec da odpovedat?!: Kolko vam trvalo, kym ste si „zvykli“ (lebo uplne sa s tym vyrovnat sa podla mna neda) na to ze mate SM? Ja nehovorim, ze som v pohode, ale zasa nemam ani silne depresie (zatial). Mozno preto, ze nateraz je moj stav celkom dobry. Ale normalne mi lezie na nervy to, ze na to neustale myslim, vecer s tou chorobou zaspavam a rano vstavam, napadne ma to pri hadam kazdej aj tej najobycajnejsej cinnosti. A pritom mam teraz obdobie, ked by som mala mysliet na uplne ine veci… Existuju nejake rady, co s tym?
Ja viem, je to dost zlozite a vsetko o psychike, ale predsa, nemate nieco z vlastnej skusenosti, co u vas zabralo… Kym SM nado mnou nezacne vyhravat, chcem zit normalny zivot, ako doteraz, ale takto som stale mrzuta a do nicoho sa mi nechce…
J.

[leteku]

Ahojky. NO Jani ja som si myslela, že som O.K. a dnes ma chytila taká panika po prečítaní článku tej pani doktorky Havrdovej (či ako sa volá). Predstava ako sa mi zmenšuje mozog ma docela položila. Ja viem, že je tam veľa pozitív ale toto no hrôza. Normálne môj optimizmus je pre dnešný deň preč. To s tým zaspávaním s myšlienkou na chorobu mám aj ja a nie je to príjemné, tiež na to myslím x krát denne. Keď mi prvýkrát povedali, že by to mohla byť Smka tak ma môj manžel presvedčil, že to nie je a ja som tomu uverila a verila som tomu šesť rokov. Vôbec som na to nemyslela ale keď to prišlo znova tak už to nedokážem vymazať z mysle. No a momentálne mám také rozmýšľavé obdobie a stále len premýšľam čo by bolo keby…Dúfam, že to nebude dlho trvať lebo v sobotu máme veľkú oslavu a musím byť supermama. Moje bábätko už bude mať dva rôčky. Ale mi dobre padlo vyspovedať sa tu z mojej dnešnej úzkosti. Pá

[jareš]

doktorka Havrdová je odborník a špecialista. Je v Čechách asi ako u nás doktorka Procházková na Slovensku.
Jej vysvetlenie problému SM je jednoduché a ľahké, tak aby mu porozumel takmer taždý.
Myslím, že sa jej to bravúrne podarilo.
Lenka, mozog má úžasnú obnovovaciu schopnosť. A keď mu nedáš zaspať na „vavrínoch“, čoho sa u teba nie je prečo báť, tak zmenšovanie mozgu tak jednoducho a radikálne nenastane. Nerieš. Keď príde čas, aby si to riešila, potom sa tomu venuj. Dostala si liečbu, pomôže ti.

Myslím, že by si mala myslieť na teraz dôležité veci. Máš kráááásnu dcérku a perfektného manžela.
Gratulujem ti k 2. rokom dcérky. Krásne si to spolu oslávte.

[leteku]

Joj Jaka ďakujem. Ale aj ty určite vieš, že nie každý deň je slniečkový a ten včerajší pre mňa takým nebol. Dnešný taký nebude a všetko zlé hodím za hlavu aspoň sa o to pokúsim. Zatiaľ pá

[leteku]

Už ani písať neviem takže oprava Joj Jarka.

[jareš]

nebudem ti radiť, čo robiť, aby si na to nemyslela. Podľa mňa, si to človek bude musieť prelúskať. Je to obdobie akceptácie, ktoré má rôznu dlžku trvania. A jednoducho si cez to prejde každý SM-kár.
Ak ťa z problému myšlienok na chorobu nevytrhne ani dôležité učenie, neostáva ti iné, ako si nechať tie mylšienky prísť k sebe.
Dobvoľ, aby si sa mohla tým problémom zaoberať. Skús to. Keď prijmeš fakt, že sa čosi s tebou zmenilo a svoje priority si prinútená zmeniť, možno sa tie negatívne myšleinky rýchlejšie poberú preč.
Nevymiznú úplne, ostnú už navždy. Nevieme čo nás čaká ani ako zdraví ľudia, a nadôvažok, sa nám k tomu pridala neistá budúcnosť aj s našim ochorením – bude progredujúce?, bude mierne?, budem môcť chodiť? … atď
To sú tie znásobené otázky života. Už nemyslíš len na to, ako pôjde žiovt ďalej, čo ťa v ňom postretne, kedy ťa kto nahnevá a naopak kedy ťa kto rozosmeje. My už musíme myslieť aj trochu dopredu.

S Maťkom, ktorí robí aj túto stránku, sa pokúšame preložiť knižku z Rakúskeho roginálu, kde sú perfektne práve tieto problémy popísané.
A môžem ti povedať, že doteraz, čo sme spolu s Maťkom preložili, mi mnohé vysvetlilo.

Nie som odborník a podľa mňa ani nemám právo ti niečo vysvetľovať, lebo psychike ako takej sama moc nerozumiem. Píšem ti z vlastnej skúsenosti. Prešla som si týmito uličkami. Netvrdím, že už je všetko OK. Sem tam sa aj dostanem do slepej uličky.
Myslím, že človek je od prírody samoobnovovací produkt. A príroda ako taká, ti nedovolí úplne sa nechať zničiť. Vždy sa objaví niečo, čo ti vnútorne pomôže a posunie ťa dopredu.

Mne to tiež trvalo, kým som si uvedomila, že som zrejme chorobu mala dostať. Potom sa už človeku ľahšie dýcha, keď má aspoň mystický dôvod príčiny choroby.

Janka, ty to zvládneš. Len čo sa budeš viac stretávať s podobne chorými a tebe vhodnými osobami, potom sa už budeš ľahšie s týmto vyrovnávať. Tvrdím to z vlastnej skúsenosti.
Si bojovník, inak by si sa nepustila do štúdia školy.

držím palčiaky.

páá

[jareš]

ty zvládneš všetko, do čoho sa pustíš.
A máš pravdu, raz je človek hore a raz dole.
Strieda sa to ako sinusoida. Musíme tým prechádzať denne všetci.

Svoje zlé si si užila po prečítaní článku, teraz už bude len super, pretože ťa čaká kásna oslava, tvoja dcérka s manželom a kopec rodiny.Bude veselo.

Užívaj. )

pááá

[Beata]

[Beata]

napísala som dlhý príspevok a neuložil sa, hrôza.

[Autor]

Príspevky