[jareš]

aaach Peťo, to mi je ľúto…ale ty to zvládneš…si predsa SM-kár…

[p.kk]

jasan, zvladnem esteze mam mobilny net na mobile, tam sa da pisat aj jednou rukou. Ja som happy, ze je ruka cela a celkovo mam este jednu

[liviap]

aby som Vám napísala, že treba žiť pre dnešok – pre túto chvílu, ktorá je práve teraz.
Viem, že ste mladí ľudia a každý myslí na zajtrajšok – budúcnosť, ale uvidíte všetko sa vyrieši – všetko má svoje pozitívne riešenie, umenie je ho nájsť a práve to je život –
CESTA JE ŽIVOT, nie cieľ!

Želám Vám všetkých úspešnú cestu posiatu ružami, i keď tie ruže majú síce aj tŕne, ale to sa dá vydržiať, to len zato majú tie tŕne, aby sme nelietali v oblakoch, ale išli svojou cestou a je iba na nás aká bude tá cesta /takáto alebo !
Vyberme si správnu cestu – tú ľahšiu – !

Želám každému mladému aj staršiemu, tŕňami skúšanému, a v duši!

[p.kk]

Píšeš mi z duše!!! Super napísané, ale hlavne, ja sa s tým 100% stotožňujem!!!! Aj keď to ide niekedy ťažko, ale vzdať sa je nepriateľná možnosť!!!!

[jareš]

Livka, niekedy sú aj takéto krásne slovíčka, bohužiaľ len slovíčka napísané alebo vyslovené…niekedy je veľmi ťažké započúvať sa do významov slovíčok…

[Osma]

Ahojcek,ty teda musis mat riadnu depku,ked toto pises.Ty nas tu vzdy povzbudzujes,srsis optimismom a teraz ta teda vobec nespoznavam. HLAVU HORE,NIC SA NEJE TAKE HORUCE. Posielam ti a

[jareš]

Osma, ďakujem za spoluúčasť,
nenazvala by som to depkou…sú to velikánske problémy, ktoré ma tlačia strašidelne dole…ale máš pravdu, nikdy sa nič neje také horúce ako sa navarí…bože, aby to tak už bolo…aby to už vychladlo

[jareš]

a ide sa upratovať….nielen v byte…

[p.kk]

Kurnik, ľudkovia blíži sa dátum, kedy sa po 4-mesačnej marodke vrátim do práce. A keď si to predstavím, je mi zle. Nie preto, že by som nevládal, ťuk ťuk, cítim sa ceľkom na to vrátiť sa do roboty, ale príšerne sa mi nechce. V robote vie o mojej diagnoze iba šéf a jedna kolegyňa, inak nikto a dajako si neviem predstaviť zase každé ráno vstávať, pracovať, tváriť sa, že mi nič nie je… Prežili ste také stavy niekto? Normálne z toho dostávam depku

[unrest]

aj ked sice este nepracujem, uplne tomu rozumiem, take pocity som mal vzdy ked som rano vstaval a isiel na prax, kde som pocuval len blbe reci od majstra.

[p.kk]

No však o to mi ide. Nie sme v práci dobrý kolektív, viem, čo sú to za ľudia a choroba ma zmenila. Na veľa vecí sa dívam už inak, a už vidím ako budem reagovať na blbé poznámky a nepodstatné reči môjho okolia

[marcel00]

Ahoj p.kk. Chápem tvoje pocity. Ja som tiež v r . 2007 po diagnóze na polroku išiel po 2 mesiacoch maródenia naspäť pracovať, vydržal som 6 mesiacov a cca celý rok 2008 som maródil opäť. Ale už s tým, že som prácu musel úplne opustiť. Čo tebe vôbec neželám.
Teraz som na PID. Naozaj myslím na tie krásne časy keď SM bola nádherná neznáma.
Do práce som sa tešil, do kolektívu známych a priateľov. Ešte teraz by som šiel. Ale už ma nikto nechce. Asi som už príliš škaredý

[unrest]

No ano, neviem ci mas na mysli casto neprimerane reakcie na banalne podnety, ja take reakcie casto mam. V pripade môjho byvaleho majstra to vobec nelutujem, pretoze nas doslova buzeroval, a toto robit mne bohuzial nikomu nedovolim, dalej nech si dotycny mysli co chce. Vadilo mu napriklad to ze som podla neho bol pomaly…. o to kvalitnejsie obvody som vsak robil – ale to uz nevidel. Proste skoda to riesit. To ze je take okolie nieje nas problem. V skole na teorii to vsak bolo uplne iné. So vsetkymi profesormi som mal perfektne skoro kamaratske vztahy. Takze to je o tom s akym clovekom si v styku, nie tebou.

[p.kk]

Chlapi problém, je v tom, že 2 kolegyne sú strelené husi. Klebetné zloprajné strigy, ktoré ma vytáčali už v minulosti. Jednoducho sa nedajú odblokovať, lebo sú to doslova požieračky dobrej energie. Tipy ľudí, ktoré dokážu hodiny o niečom hovoriť, človek nemá šajnu, že o čom a akurát nálada ide smerom dole. a hlavne dokážu večne na všetko nadávať, každý je debil, len oni majú patent na rozum. Niekedy to končilo tým, že som ich poslal do čerta a bol pokoj. Ale teraz? Nechcem sa nerváčiť, viem ako zle vplýva stres na našu chorobu. Ťažko sa to vysvetľuje, moja robota je proste často na nervy. Šéf je tiež… no ako to nazvať slušne Viem riešenie je nájsť si čosi iné. Lenže teraz, v čase krízy? A ešte s mojou diagnózou? Neviem ako sa vrátim do toho cirkusu. Ja som teraz kluďas, všetko nepodstatné neriešim a čo treba riešiť, tak riešim s kludom. A to v mojej robote proste nejde. No, vykecal som sa aspoň Hádam nejako bude.

[liviap]

nevnímajte negatívnych ľudí /viem, že sa to ľahko hovorí/ – ignorujte ich, ako by boli vzduch – síce nečistý ale vzduch. Ináč budete proti sebe!

V práci som prežívala podobné. Ja, mladá kolegyňka a kolega sme prišli ráno do práce, s úsmevom, alebo jednoducho iba v celkom dobrej pohode – normálny ľudský vzťah a komunikácia, čo bolo večer v telke a pod. Prišla kolegyňa – otvorila dvere a hneď bolo vidieť že je zle, že musela prísť do tejto hnusnej práce, je zle že je ráno, že svieti slniečko, že prší, že sneží – proste že sme. Prišla už nafučaná ako balón – a s týmto „materiálom“ mal človek spolupracovať celý deň – HRÚZA!!! bŕŕ

[Autor]

Príspevky