[jareš]

ako téma je to zaujímavé.
Hlavne tie názory budú veľmi rôznorodé…

a môj názor je…šetriť sa ?…asi nie…ešte sa našetrím, keď na to budem odkázaná…pri mojom živočíšnom spôsobe existovania uprednostňujem skôr druhú možnosť…užívať si

ale…so zdvihnutým prstom, to znamená, počúvať svoje telo a robiť len toľko a to, čo aj naozaj zvládnem…ale žiť treba…

[leteku]

Súhlasím s Jarkou. Keď sa veľmi šetrím tak len rozmýšľam nad hlúposťami a to mi tiež veľmi nepomáha. Takže si radšej užívam a snažím sa nájsť čo najviac aktivít aby som nemala čas na hlúpe myšlienky. Ale na druhej strane keď moje telo povie dosť tak končím (ako včera išla som pekne spinkať o ôsmej večer lebo sa moje telo búrilo).

[jareš]

čo by sme z toho života mali, keby sme si mali všetky drobné radosti odoprieť ?

už aj to, že si človek nechce odoprieť určité zvyky a radosti, na ktoré bol privyknutý ešte za zdravého štýlu života, ho stojí veľa premáhania.

A preto si myslím, že s jasným rozumom sa všetko dá zvládnuť…a dokonca si myslím, že aj ľahšie si tým životom človek prejde

[vieruš]

myslím si,že treba využiť všetko čo nám život dáva,ale s mierou.lebo potom príde únava a oslabenie a nám trvá trošku dlhšie poým sa z toho spamätáme,ale žime veď žijeme len raz

[svigabra]

Nedá mi aby som sa nepripojila ku tým, ktorí preferujú život. Ten svoj mám rada aj napriek nepríjemným obmedzeniam a chvíľkovým zhoršeniam. Ešte stále mám chuť na hodnotné vzťahy, obľúbené akcie a príjemných ľudí.
Tá miera o ktorej píše vieruš asi prichádza s vekom a pribúdajúcim „rozumom“. Nepotrebujem hýriť a potom sa liečiť – také mám už za sebou.
Únava nastáva aj po príjemných akciách ale spamätávanie sa z nej je veselšie!
S pozdravom a prianím všetkého najlepšieho pre tých ktorí majú ešte stále radi ŽIVOT Gabi

[vieruš]

Ahoj Gabi!Máš moje myšlienky.Ja aj napriek tomu,že som už dosť dlho chorá a každý sa diví,že ešte fungujem,ale myslím si,že je to vďaka tomu,že myslím pozitívne.Stále som sa vyhýbala tomu,že som chorá,ale teraz keď som prišla do fóra vidím,že je nás viac a ste úplne úžasní ľudia.Nerada rozprávam o svojej chorobe a snažím sa na ňu nemyslieť,ale niekedy to nejde.Hlavne v tedy,keď sa tá mrcha občas ozve.?Mám už svoj vek a dúfam,že môj stav ostane taký aký je.Všetko naj

[Mates007]

Tak aj ja by som sa pridal k téme. Musím povedať, že ja si užívam všetko naplno, čo sa pohybu a voľnosti týka. Chodím všade. Len akurát si neužívam všetko. Myslím , že som musel zmeniť jedalníček. Ale to asi každý. Inač keď chcem ist do baru, idem. Keď mám možnosť ist sa zabaviť s kamaratmi idem. Keď mám možnosť isť na zábavu, idem. Je pravda že moc toho nevydržíme a regenerácia trvá dlhšie Ale každá sranda niečo stojí

[stano]

Uzivat si treba aj ked niekedy to nejde tak ako by to bolo treba ale nahrada sa stale najde.

[Beata]

Ja robím všetko, čo mi táto choroba neznemožnila. Kedysi, a to už teda bolo strašne dávno (mala som asi 16) som tancovala v Lúčnici. Teraz už netancujem, v podstate ani moc nechodím, ale inak si užívam úplne všetko. To sa nezmenilo. Zmenilo sa „len“ to, že to „úplne všetko“ je s menšími alebo väčšími problémami. Napr. tento rok ma v chorvátsku chlapci do vody nosili na rukách. Ale bola som tam. Chápete… Niekto by už nešiel. Idem, hoci niekedy je tých prekážok priveľa a som z toho fakt už unavená. Hlavne z bariér, zo schodov a z toho že si na tom vozíku pripadám tak „neatraktívne“ a nápadne. Mám pocit, že sa na mňa všetci pozerajú. Nemôžem sa len tak stratiť v dave a žiť si nenápadne svoj život. Ísť hocikam, hocikedy, celkom bez pomoci. Na druhej strane, musím sa snažiť a nehádať sa, lebo potom je všetko oveľa zložitejšie…:o)

[jareš]

Už som aj zabudla, že tu máme takút skvelú tému…prežila som zatiaľ dva rekndičné pobyty, pričom jeden bol s vozíčkarmi a ťažšie chodiacimi, druhý bol viac pre viac pohyblivých, ale boli tam aj vozíčkari a ťažšie sa pohybujúci.

Môžem teraz už konštatovať, ako to kto zvládal a či je na mieste sa „šetriť“ alebo nie.

ROZHODNE !!! a to zdôraňujem…JE VEĽMI POTREBNÉ CVIČIŤ !!!!

Presvedčili ma o tom výsledky, ktoré boli dosť očividné na oboch rekondičákoch. Najviac ma oslovili vozíčkari, ktorí sa dokázali na pár minút pre fotografiu postaviť na vlastné nohy po skončení pobytu, alebo Stanko, ktorý sa na druhom rekondičáku už staval na nohy sám a tak cvičil, alebo Timea, ktorá po rozhovore s Alčou skrátka povedala: „chcem ísť peši po schodoch“…a ona to vyšla na 4. poschodie.

Ani to nepotrebuje iný komentár.

Mne osobne tieto dva rekondičné pobyty dali veľmi veľa, viedela som úžasnú chuť a elán pomôcť si ako sa len dá, obrovský entuziazmus pri cvičení, disciplínu voči samým sebe ale aj k ostatným, pokoru a pochopenie…bolo toho ešte oveľa viac…

výsledok ma však teší najviac….účastníci rekondičných pobytov začali cvičiť doma sami so sebou … k tomu treba skutočne veľkú odvahu a sebazaprenie…pretože doma je už každý sám, čo veľmi sťažuje chuť a silu cvičiť.

Ľudia, ak sa chcete „vysmiať“ SM-ke, nedajte jej dýchať, cvičte s ňou rôzne lapajstvá, cvičte so svojím telom ale aj dušou…

držím všetkým palčiaky

[Miro]

Som jednoznačne za cvičenie a nič iného, ako to nám nepomôže lepšie.
Timea bola parádna to je fakt, klobúk dole, no Maťo si tiež zaslúži veľké ďakujem, no lialo sa s neho poriadne
caute

[jareš]

idem si dať stovečku brušáčikov…

[liviap]

Som tiež jednoznačne za cvičenie!!!
Jarka si predhcádzajúcu vetu prečíta aj trikrát keď pozrie kto ju píše. Po dvoch rekondíciách, po procedúrach, ale hlavne po „únavnom“ cvičení som urobila tiež malý osobný zázrak – pre mňa to určite zázrak je.
Sme prvý panelák na sídlisku, vedľa nás je ovál pre bikestov asi 350 m. Zvykla som tam chodiť s Lolou /našim psíkom/ na prechádzku, ale už asi rok alebo aj viac, keďže ten čas letí, som oválom neprešla.
Ten kritický rok som mala aj chuť vybrať sa tam na prechádzku, ale po pár krokoch som sa vrátila domov.
A čuduj sa svete – po rekondícii v Dudinciach som už dvakrát bola na prechádzke na ovále.
Som šťastná, že som to dokázala.
A každé ráno cvičím.
Pozdravujem Vás všetkých!
Pá Lívia

[alča]

základ pohybu rovná sa pohyb…
V čase, keď som bola zdravá bolo pre mňa bežné chodiť do plavárne 3 krát do týždňa.
Potom nastal veľký ZLOM, a nedalo sa úplne nič, ani pohnúť prstom, a nie ešte nohou.
Po veľmi dlhej dobe tie potvorky (nohy) začali poslúchať, ale nie tak ako za starých dobrých časov…
prvé, čo som začala, bolo znova plávanie. Najprv mi do vody pomáhal manžel, alebo dcéra…moji zlatí trpezlivci… Teraz chodím sama, zaplávam 60 minút 6 krát do týždňa, potom pešo domov, čo trvá asi hodinu. Odporúčam každému, aj keď zo začiatku v menších dávkach…pá

[jareš]

je to skveléééé, čo píšete…

viem totiž, že vy to naozaj aj robíte…vy skutočne so sebou „makáte“,
po celý čas, čo som sa snažila presvedčiť všetkých, aby cvičili, som ja sama cvičila len veľmi málo, ale keďže som dlhé roky trénerkou a sem tam som si aj naozaj zacvičila, tak som si myslela, že to stačí.

Ale po obidvoch rekondičákoch som prehodnotila celé „moje cvičenie“ a zmenila som veľa…osobne mi pomohla Katka, ktorá začala na sebe makať, to bol pre mňa odrazový mostík…vzájomna „závisť“, že niekto je lepší ako ja …to je obrazne povedané

ale som veľmi šťastná, že sa to cvičenie nalepilo aj na ostatných…ako som čítala aj Martuška začala so sebou pracovať, Livka urobila veľký pokrok – prešla si ovál, Alča ty si cvičila už aj pred rekondičákom…a verím tomu, že aj ostatní si sem tam dajú tú svoju dávku cvičenia…

to, prečo tieto rekondičáky boli pripravené a prečo som tri týždne makala na projektoch, aby bolo aspoň niečo schválené…všetko splnilo svoj účel…

som veľmi veľmi spokojná…a držím palčeky…pokračujte v cvičení…som presvedčená o pozitívnom výsledku…vy ste očividný výsledok…ĎAKUJEM VÁM

[Autor]

Príspevky