Život na vozíku nie je domáce väzenie. Vo Švédsku
Slávka Sélešová, Pravda | 17. mája 2009 8:55
Kde vozičkári chodia na rybačku a taxíky majú za cenu MHD. Čo znie ľuďom s postihnutím na Slovensku ako rozprávka, vo Švédsku je bežná realita. „Predstavte si, žeby ste sa v Tatrách dostali s vozíkom na Skalnaté pleso a mohli by ste ísť na ňom na prechádzku okolo jazera,“ približuje pôvodom Slovák Ivan Björn, ktorý na severe žije už 32 rokov.
V podniku, ktorý vyrábal učebnice pre zrakovo postihnutých, sa zoznámil so svojou manželkou Irjou. Hoci je odkázaná na invalidný vozík, rodine to nebráni chodiť na lyžovačky, výlety do divokej prírody či do hôr. Vo Švédsku sa s ľuďmi na vozíku počíta na každom kroku.
„Niet postihnutia, ktoré by vám bránilo lyžovať sa. V lyžiarskom stredisku si vozičkári môžu požičať alebo kúpiť špeciálne lyže, dostanú sa bez problémov k zjazdovke i do baru. Viackrát sme stanovali vo Švédsku a v Nórsku za polárnym kruhom. Takisto vo Francúzku, v Pyrenejach. Vo Švédsku môžu chodiť vozíčkari aj na rybačku. Buď rampou doprostred jazera, alebo majú k dispozícii špeciálne upravené člnky,“ približuje pán Björn.
Už roky pracuje ako osobný asistent svojej manželky. Tvrdí, že podmienky na osobnú asistenciu sa so slovenskými nedajú porovnať. Jeho hrubý mesačný plat je 14 eur na hodinu (420 Sk), pričom priemerný počet hodín asistencie je 105 za týždeň. „Keď idem s mojou manželkou na dovolenku, tak ako jej osobný asistent mám nárok na preplatenie cestovných výdavkov – na hotel, na stravu. Je to ako moja služobná cesta,“ spresňuje.
Ľudia s postihnutím vo Švédsku nemajú problém so zdravotnými pomôckami. Sú pre každého bezplatné a dostanú sa k nim takmer okamžite. „Potrebovali sme napríklad doma zdvihák. Moja žena zavolala na obecný úrad svojej terapeutke a dostali sme ho za tri dni. Pomôcka má evidenčné číslo. Obec presne vie, kde zdvihák je, chodia ho každý rok kontrolovať, či je v poriadku,“ hovorí pán Björn.
Pomôcky si postihnutí len požičiavajú od obce, nikto ich nevlastní. Obec sa o ne stará, zabezpečuje servis. Keď pomôcka nevyhovuje, obec ju vymení. Nakupujú sa vo veľkom, pomôcky sú potom aj päť ráz lacnejšie ako na Slovensku.
Podobne jednoduché je to aj s hygienickými pomôckami – napríklad pre tých, čo neudržia moč. „Funguje to tak, že človek je zapísaný u sestričky vo svojom obvode. Keď sa mu zásoby takmer minú, zavolá jej a počas troch – štyroch dní dostane až k dverám bytu novú zásielku. Nie päť kusov, ale dvesto. Aby mu to dlhšie vydržalo. Nikto nepozerá na to, koľko ich človek minie, berie sa ohľad na jeho potreby,“ tvrdí.
Na kúpu auta rovnako ako na Slovensku môžu vo Švédsku dostať príspevok od štátu, prerobenie auta podľa individuálnych potrieb je už úplne zadarmo. Takisto majú postarané o bývanie. Štát ich nemôže nechať bývať u rodičov proti ich vôli, keď majú dvadsať rokov. Od štátu dostanú nájomný byt prispôsobený pre vozičkára. Ak nemajú na nájomné, dostanú podporu na bývanie. Maximálna podpora je okolo päťsto eur (15-tisíc Sk) mesačne.
„Sťahovali sme sa päť ráz a nikdy sme nemuseli vopred riešiť, či je nový byt bezbariérový, alebo nie. To málo, čo bolo treba vylepšiť, sme vždy dostali zadarmo. Či už zníženie umývadla, automaticky otvárajúce sa dvere alebo rampu a úpravu prahov,“ opisuje švédsky sociálny systém pán Björn.
Všetky pracoviská sú bezbariérové. Ak človek potrebuje upraviť pracovný stôl či počítač, zaplatí to zdravotná poisťovňa. Pani Irji raz upravili pracovné miesto za 50-tisíc eur (1,5 mil. Sk). Vo Švédsku jednoducho poskytujú pomoc týmto ľuďom podľa potreby a nie podľa univerzálnej šablóny.
.
