[klincek]

tak ono to je jedno ci je vdomacnosti zena alebo muz vyjde to asi na rovnako ,aj ked pravda je ze kym som bola este ako tak zdrava urobila som viac a viac sa aj nabehala .ale cvicit treba ,kazdy tak ako mu vyhovuje a ako staci .myslim ze u kazdeho je to inak ,jeden vladze viac a druhy menej a ja uz pomenej

[stano]

Ta praca pre rodinu je zradna.Snazime sa fungovat ako by sme boli zdravi a niekedy sa pretazime co velmi nahrava chorobe.Samozrejme nie vsade je to tak.Ja som na to sakramensky doplatil a uz je neskoro choroba si vzala to najcenejsie,co sa tyka mna.Dalo by sa o tom vela pisat,ale podstatu urcite kazdy pochopi.Ahojte.

[klincek]

no zle to je ak zistis ze pomalacky prestavas byt hybny tak ako volakedy ,ked nohy zo dna na den su neposlusnejsie ,to je fakt blbe aspon pre mna .vsetko trva raz tak dlho aj navsteva toalety,teda ten cas kym sa tam dostanem.
a horsie pokial mas rodinu ktora to absolutne nechape ,ako ti je

[Miro]

Je to tak, nedá sa všetko naraz a preháňať všetko. Rodina, deti a ešte aj cvičiť to dá zabrať. To sa nedá zvládať, treba to mať všetko dobre naplánované. Rodina sa tiež musí uvedomiť, aké problémy má rodič a čo všetko môžu žiadať od neho. Je to blbé, ale zase si musíme uvedomiť. Tá slabosť je niečim podmienená, niečo ju vyvoláva. Choroba je tým oslabujúcim prvkom čo je jasné. Bežný život a starosti zamestnávajú len určité partie svalov, tie ostatné sú oslabované a menej využívané. Dochádza k ich oslabovaniu, zmenšovaniu a neskôr zneschopneniu. Nieje sa čo čudovať, že mávame problémy v bežnom živote a s bežnými prácami v domácnosti.
U zdravých ľudí je to normálne, že fungujú dobre a zvládajú skoro všetko, no ale my sme chorý a musíme k tomu pristupovať inak. Naša choroba je hnusoba a napáda práve tie miesta, ktoré toľko nevyužívame, ale pravda je, že aj tie ktoré využívame. Preto je to boj na celý život, a aj na nás závisí ako budeme všetko zvládať.
Nemôžme nič preháňať a hlavne pri tých horších časoch, ale po nich prídu tie lepšie a tie treba využiť. Musíme na sebe pracovať a obrusovať sa nech s nás sú tie najkrajšie drahokamy pod slnkom.
Neviem som o tomto presvedčený a nejak takto to bude, ale nie každý sa môže stotožniť s takýmto niečím. Naša chor. je opica a nie vždy to funguje takto nejak, ale skúsme, alebo sa pokúsme ju naučiť skákať podľa nás. Držím každému palce

[Osma]

Dobre si to napisal a suhlasim s tebou.Ja som mala stastie,ze ked ma to prvykrat pred 2 rokmi polozilo,tak moj manzel siel do dochodku,neni este tak stary,ma vysluhovy.Tak mi velmi pomahal a pomaha mi aj dneska.Odpadli mi vsetky tie roboty,co som robila predtym,ked nebol doma a teraz mam o to menej starosti.Robim si pomaly len doma,co vladzem,to urobim,co nevladzem-robota nema nohy a neutecie a urobim to inokedy.Niekedy som to tiez prahnala,ale uz na mna SM zdviha prst a dava signal.To som hned poznala.Necitliva koza na nohach a palenie noh,zavraty a vsetko nalavo vidim 2x,to uz viem,ze musim brzdit.
Kazdy by mal poznat svoje moznosti a hranicu,za ktoru by nemal ist.Aj ja vsetkym drzim palce.

[Miro]

Určite je upne najlepšie, keď rodina pomôže, a podporí nás. Je to základ si myslím. Mne veľmi rodičia pomohli a ešte stále pomáhajú, za čo som im veľmi vďačný. Teraz je to ťažšie, keď som sa osamostatnil a žijem od ich trochu ďalej. Všetko treba robiť s nadhľadom nič nás neponáhľa a robota není zajac-neutečie. Ja som mal nedávno problémy, ktoré vznikli po kúpeľoch. Dostal som sa s toho a zdá sa že bez trvalých zhoršení. Myslím bolo to aj miernym cvičením a jasné kľudom. No je to jedno, ale dúfam budem stále v poriadku. Na margo prekonávania svojích hraníc je to pravda, netreba nič preháňať, ale je dobré posúvať tú svoju hranicu trochu vyššie, zlepšovať sa. Málo ale skúšať stále viac a prekonávať samého seba. Dnes vydržím toľko, ale za týždeň vydržím trochu viac, keď každodenne málo pridám o mesiac je to lepšie a o rok ani nehovorím.
Mne to pomohlo a viem že je to fajn.

[liviap]

Osma, Miro, Zdenka, Stano a vlastne všetci dobre vieme, že rodina a najbližší sú tí najdôležitejší na celom svete – či pre nás, ale aj pre zdravého človeka – len si to niektorí neuvedomujú kým sú zdraví, ale v chorobe partnera, člena rodiny sa ukážu charaktery najbližších!
Ja ďakujem manželovi aj dcére za to akí sú!!!
Vďaka Bohu, že ich mám!

[klincek]

aj ja som vdacna za to ze mam jozefa,ktory mi pomoze zo vsetkym a chape tie moje stavy ked nemozem pomaly ani na zachod sama prejst ,ked ma to chyti.deti mam este male,na to aby chapali ,ze je mama chora .
a co sa rodini tyka tak tam take stastie nemam .do nedavna som si myslela ,ze aspon sestry chapu ,ale asi mna a moju chorobu chape tiez len jedna .inak som pre ostatnych leniva hypochondricka ,co si stavy bezvladnosti len vysugeruvava.

tak si poviem ,este ze mam skveleho partnera a to je dolezite mat pri sebe cloveka ,ktory chape ,nevycita a pomoze

[jareš]

ako povedala Livka, často zabúdame, že sme si najbližší a v čase zdravotných problémov sa vykreslí charakter partnera, či sme si dobre vybrali, alebo sme sa neriadili dobrými vlastnosťami

je pravda, že veľa partnerstiev sa rozchádza po stanovení diagnózy, čo je samozrejme obrovská škoda a strata pre chorého…ale každému diagnostikovanému sa otvoria oči a srdce a zmení sa mu celý pohľad na svet a ľudí ako takých…a preto aj dokážu takéto „straty“ znášať hrdinsky a s nadhľadom…

ja som tomu mojemu neskonale vďačná za všetko, čo pre mňa robí a čo možno aj urobí, ale hlavne, že ma má stále rovnako rád…aj keď občas zabudne, že som chorá, ale to má odpustené…lebo ja ho rovnako milujem ako on mňa…

[heba]

Tíško vám závidím partnerov,ja som toho svojho stratila,ako 28 ročná som ovdovela často na to myslým ako by bolo keby žil určite by mi bol velkou oporou

[jareš]

ale ja verím jednému : všetko, čo sa deje sa deje z nejakého dôvodu, a často si človek nevšimne, keď sa mu zatvoria dvere, že už má otvorené druhé..

heba – viem, že všetky tieto písmenká znejú ako klišé a akoby som sa snažila bolesť prehlušiť nič nehovoriacimi blábolmi…viem, že som neni a ani som nikdy nebola v takejto situácii…

ale myslím si, že ak to, čo sa stalo, malo nejaký význam, tak ho skôr či neskôr nájdeš…teda ten význam, ten dôvod…

a heba…myslím, že to zaklincujem : život ide ďalej…

prepáč, ak som ti ublížila a ak sa priveľmi starám do tvojich „problémov“, som už raz taká, ale nesmúť, spomínaj na všetko krásne a pekné, čo ste spolu prežili…viem, že by ti bol určite oporou

[klincek]

draha heba nevesaj hlavu ,ja som tiez dlho hladala ,kym som nasla.mala som muza ktory ma v noci stiahol spostele a kopal do mna .ked som neskor skusala stastie ochorela som a ked som mala na zaciatku dost velke zdravotne problemy odisiel odo mna bez slova a ostala som sama .uz som ani nic riesit nechcela a stretla jozka ,a aj ked som uz ziaden vztah nechcela ,on bol neoblomny a bral ma taku aka som aj s chorobou .ono jarka ma velku pravdu ,obycajne nieco skonci aby mohlo zacat nieco lepsie .tebe ostali urcite nadherne spomienky na muza ,a uvidis ,to krasne v podobe inej lasky na teba urcite este caka .len sa nezatvaraj pred svetom ,a bud otvorena vsetkemu co pride a ono to urcite pride .a budes mat stopro partnera ,ktory ti bude velkou oporov a my vsetci ti budeme zavidiet .len tomu ver a nezatvaraj pred tym dvere .myslim na teba a drzim ti vsetky palce aby si niekoho a v nom velku oporu nasla .nevesaj hlavu

[Osma]

Suhlasim s Klincek aj s Jares.Nenapisala by som to lepsie.A posielam ti

[heba]

klinček ty si tiež nemala v živote lahké,teším sa že si si našla toho pravého ktorý ta má rád aj s chorobou.Jarka neublížila si mi,viem život ide dalej,odvtedy už prešlo vela rokov mám dve(už)dospelé deti a dvojročnú vnučku ktorá ma vždy dokáže rozveselit-Dakujem za milé slová

[Osma]

Jeeeee,ja budem tiez prvy raz v aprili babkou a uz sa na to s muzom velmi,velmi tesime.
Ja uz zasa dlho nemam rodicov,moj ocino zomrel ako 43 rocny na cukrovku (mala som 20 rokov) a mamina ako 56 rocna (mala som 36 rokov) a naozaj v dobrom zavidim vsetkym,ktory maju rodicov,s ktorymi si rozumeju.Niekedy mi naozaj take pekne objatie od maminy velmi chyba.

[Autor]

Príspevky