[Beata]

ste proste úžasná partia. Veľmi som rada, že som vás stretla. Nemyslela som si, že ma ešte niečo také milé v živote postretne. Chodím do dvoch rôzne zameraných skupín, ale tu som sa cítila naozaj doma. Mala som pocit takej vnútornej spolupatričnosti, hoci niektorí z vás tak dobre chodia a dokonca aj tancujú, že naozaj ani ja (a to mám vytrénované oko) som na vás nič nevidela. Želám vám, aby to tak zostalo navždy. Páči sa mi, že tí, na ktorých nič nevidno dokážu prijať tých, na ktorých to vidno a neodčleňujete sa. To je výborné a je to známka zrelosti a odvahy. Priznám sa, že ja som ju na začiatku nemala. Takže máte moje ocenenie, najmä ty, Jarka, tá tvoja veľkorysosť ktorá z teba vyžaruje je skoro hmatateľná. Som tomu všetkému naozaj rada.

[jareš]

nerobte mi totok…lebok ja potom kvapôčky slanej vodičky spúšťam z otvorov na tvári, ktoré očami sa volajú…
Ja som veľmo rada, že ste spokojní buli….ale to nie len moja robka bula…to ste vy šickije mali zásluhu na tom…bo sama som na ničovaté nič…a ešťok som kcela…aby ste aj to napísali, čo nem bolo celkom OK….lebo to musíme zmeniť, aby sme chyby neopakovali

som rada…keď ste spokojní, keď ste aspoň na chvíľu šťastní, keď si domov odnášate dobrý pocit a chuť fungovať ďalej, keď sa nabíjate pozitívnou energiou…a keď vám tá energia vydrží čo najdlhšie, lebo terazky cez zimu tak skoro ďalšie stretko nem bude…

ale cvičiť…to by som šla…úúúplne fakt…

fotografie idem obesiť sem…ale len kôli Blanuš…lebok verím, že mi tie svoje zasek donesie a urobíme ročenku…

a na najbližšom stretu-cvičebnom dáme tanečky….ta ne ?…čo poviete….tak si potom dobre vytrasieme svaly a uložime späť, tam kde boli pred cvičením )

Inak…to cvičko…navrhujem, aby bolo po vianociach…teda v januari…budeme mať čo rozcvičovať….xixixixixi

[jareš]

Piatok 7.12. o 17,00 hodine sa schádzajú Orošová I. Kubíková L. s Kubíkom P., Lošonská B. so synom, Zubáková M. so synom, Hošalová J. s Hošalom J. a moja maličkosť Jarčeková.

Dôvod stretnutia veľmi prozaický….pracovať….ale nie kvôli sebe a pre seba…ale kvôli Jarčekovej, ktorá zavelila a pre blaho všetkých, ktorí sa chystajú v sobotu 8.12.2007 zúčastniť sa 2. stretnutia mladých SM a 2. Mikulášsko-vianočného harašenia SM-károv, ktoré je organizované Združením sclerosis multiplex Nádej s pomocou sponzora fa TEVA.

Nikto dlho nečakal na pokyny a ani na neskorý príchod zvolávateľky Jarčekovej…ale šupky dupky hupky a poď ho rovno „makať“. Na celú prípravu sme mali slabých 120 minút. Na reči nebolo času. Hošalovci s Kubíkom a mojou maličkosťou sa podujali na presun stolov a stoličiek, úpravu a výzdobu prostriedkov na sedenie a stolovanie.

Zvyšok mančaftu sa pustil do mravenčej práce výroby vianočných pozdravov a balenia mikulášskych balíčkov ako aj darčekov pre našich milých doktorov a podporovateľov z radov sponzorov.

Práca sa nám sypala od ruky a pracovný duch nadchol aj majiteľa priestoru, v ktorom sa mala odohrať veselá stretačka. A tak priložil svoj diel práce k tej našej a po dvoch hodinách sme odchádzali spokojní a šťastní…s nádejou v duši, že snáď sa bude páčiť…všetkým.
Všetci zúčastnení pracanti boli tuze šikovní, rýchlo a obetavo všetko v poho dokázali vykonať….patrí im veľká vďaka.

Po čiernej a studenej noci sa na nás usmial nový deň, slniečkový, akoby nás chcel prívetivo svojimi lúčikmi vystískať a trocha tepla vliať do našich skrehnutých tiel…

sobota – 8.12.07…deň, kedy sa z celého Slovenska schádzali do Bratislavy SM-kári s jediným cieľom…uvidieť po čase zase svojich priateľov SM-károv a známych, stretnúť sa s lekármi, zažiť niečo krásne a veselé, navodiť si v duši pocit najkrajších sviatkov roka VIANOC. Stráviť krásne dva dni v spoločnosti ľudí, ktorí vedia, že SM-ka nie je strašidlo…

Skôr však, ako prišlo k samotnému stretnutiu, na podnet Adiky Madarasovej sa podarilo pre členov Združenia (SM-károv) zabezpečiť plne funkčné počítače s kompletným vybavením, ktoré sme vlastným spôsobom dopravili do miesta konania, aby sme následne mohli počítače odovzdať ako vianočný darček SM-károm, ktorí sa o ne prihlásili.

O 8,30 sme pristavili tri autá (Adiky M., Fanny K. a Jarčekovej), do ktorých sme vpratali všetých 14 PC komplet s monitormi, klávesnicami a myšami a následne sme odviezli do KCK – miesta našej akcie. A tu už sme našli aj prých účastníkov. Pred samotným spoločným zvítaním sa s priateľmi, s ktorými sme sa dlho nevideli, absolovovali sme ešte jednu cestu – do ďalekej cukrárne na opačnom konci Bratislavy…aby sme mohli priviesť tortu, špeciálne objednanú len pre túto príležitosť.

Tortu sme sa podujali privoesť s Adikou. Zaujímavosťou bolo, že keď sme zbadali tortu (cca 3kg ?) ako tróni na obrovskej doske a usmieva sa na nás…stratili sme dych. Nepomohlo ani uloženie do batožinového priestoru môjho auta…nedokázali sme opustiť tortu, na ktorú sme sa vytrvalo pozerali a …samozrejme patrične „slintali“. Čas však nebol nápomocný ale utekal ako ozlomkrky, a tak po uhradení sme nasmerovali kolesá tátoša späť k účastníkom, ktorých už bolo požehnane a ktorí nás už vytrvalo vyčkávali…

Pobrali sme sa ubytovať „cezpoľných“ a vzápätí sme už boli v KCK (Karloveské centrum kultúry), vo veľkej sále, ktorú nám láskavo poskytla starostka K. Vsi p. Ing. Hanulíková.

Sála sa už ozývala smiechom a veselím uvítacím štebotom.

Prišli medzi nás z ďalekej Oravy, aj z Trenčína či Trnavy, Serede či Levíc, Banskej Bystrice či Nitry, Nových Zámkov, prišli medzi nás chodiaci, menej chodiaci aj chodiaci s pomocou koliesok, mladučkí, mladší, mladí, starší, ešte starší…ale všetci mladí duchom a s dobrou náladou…a bolo nás asi 50.

Srdečne sme medzi sebou privítali našu alma mater – doktorenku, našu – MUDr. Procházkovú.
Pozvanie prijal aj prof. MUDr. Traubner- čestný predseda SZSM, ktorí sa prišiel nielen zabaviť, ale povedať nám aj zopár slov.
Prišla nás pozrieť aj magistra Závadská.
A mali sme aj ďalšieho hosťa – Majka Karabová – medička z Brna, ktorá sa s nami spoznala prostredníctvom petície a prijala naše pozvanie.
No a v neposlednom rade treba spomenúť aj STV, ktorá prišla, aby sa na nás nielen pozrela, ako sa pacienti s diagnózou SM snažia uľahčiť si život, ale aj aby zistili, ako pokračuje petícia, ktorú Združenie SM Nádej vypísalo, aby sa pokúsilo o zrušenie diskriminačného nariadenia namiereného proti pacientom.

Nálada bola výborná a po skvelom obede som sa slova ujala ja, aby som mohla všetkým odovzdať pozdravy od nášho čestného vedenia: prof. MUDr. Turčániho, doc. MUDr. Klimovej, doc. MUDr Benetína, ktorí sa ospravedlnili, ale všetkých srdečne pozdravujú a tešia sa na najbližšie spoločné stretnutie.

Potom sme si povedali o nastávajúcom roku, o možnostiach, ktoré máme, o programe, ktorý by sme chceli absolvovať, o projektoch, ktoré by mohli na Ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny schváliť, o Kroku, ktorý sa bude konať v roku 2008 16. mája, o rekondíciach….

P. doktorka Procházková nám okrem iného vysvetlila podrobnosti o priebehu od návrhu na injekčnú liečbu až po doručenie liekov pacientovi ako aj o nariadení, ktoré sa pokúšame petíciou zrušiť.

Z MUDr. Procházkovej sme s jej zvolením spravili Mikuláša, ktorý všetkým odovzdal darčeky – Mikulášske balíčky, knižky o rekorde…PC sa odovzdávali vo vedľajšej miestnosti.

Po celej úvodnej debate sa nám prihovoril prof. MUDr Traubner, ktorý nám povedal aj, že ako čestný predseda SZSM by bol rád, keby pacienti s diagnózou SM na Slovensku postupovali spoločne. Určite sa to týkalo aj petície, ktorú vyhlásilo ZSMN. Snaha Združenia sclerosis multiplex Nádej o spoločný postup je naozaj evidentná, nielen len hraná, ale aj úprimná…zatiaľ však neopätovaná…tak na úrovni vedenia SZSM ako aj na úrovni bratislavského klubu Dunaj.

V momente, kedy sa chopili noža MUDr Procházková s prof. MUDr. Traubnerom, aby spoločnými silami zarezali do torty, ktorá mala tvar slnečnice s nápisom Združenie SM Nádej, všetky reči ustali a naše oči sa upriamili do prostriedku, kde sa odohrávala „bitka“ s tortou.
Obaja doktori však úlohu zvládli na výbornú a naša doktorenka Procházková sa uajal čestnej funkcie hlavného krájača a rozdeľovača torty…každému sa ušiel obrovský kusisko, čo ale bolo dobre, lebo chuť torty bola skvelá, vynikajúca, fantastická, famózna, úžasná…

Po naplnení batôžka sme s funením „upadli do bezseba“ a netrpezlivo vyčkávali, kedy nám už MUDr. Procházková vysvetlí, že SM nie je strašidlo.

Avšak vysvetlenie, ktorého sa nám dostalo, prekvapilo nejedného z nás….najviac asi však mňa….dozvedeli sme sa, že SM je strašidlo…ak sa p. MUDr. Procházková pozrie smerom na kučeravú hlavu madam Valčekovej. A tak zrejme viacerí usúdili, že ak nechceme, aby nás SM-ka strašila, musíme zákonite vyzerať inak, čo zase až taký problém v mnohých prípadoch nie je. Vyjmúc moju maličkosť…

Prednáška našej doktorenky sa prehupla do spoločnej debaty na úrovni psychicko-duševnej, kedy sa niektorí z nás pýtali a p. doktorka odpovedala. Svoj diel osobných ako aj odborných skúseností, vedomostí nám prezradila aj účastníčka Svičeková Gabika. Nevedeli sme sa tejto debaty nabažiť.

Napokon sme so smutnými očami usúdili, že doktorenka nám už naozaj venoval obrovský kus svojho drahocenného času a je najvyšší čas s láskou sa s ňou rozlúčiť. Vyprevádzali sme ju pohľadmi s nádejou, že sa za nejaký ten mesiac opäť na podobnej akcii stretneme.

A potom už prišla na rad večera a záver dňa – spoločná diskotéka. Tancovali všetci…bez rozdielu. Úplne všetci….či na dvoch nohách, či na dvoch kolesách, či s troma nohami…a hlavne spoločne…
Bolo to krááásne a dušičkou to triaslo…ten vzájomný pocit…stálo to za to…

Celodenná únava a cestovanie spôsobilo, že sa poniektorí začali vytrácať do svojich príbytkov. Na parkete ostali skalní. Avšak aj tí sa úderom 22,00 hodiny pobrali domov.

Sála osirela a unavení účastníci poodchádzali…aby sa na druhý deň mohli ešte raz pred úplným odchodom do domov stretnúť.

Tak sa aj stalo, po výdatných sladkých raňajkách sme sa presunuli na Hlavné námestie, kde sme si dali vianočný punč alebo varené vínko.

Ostalo nám už len sa rozlúčiť.

Vybozkávali sme sa, ubezpečili, že po zime sa vidíme zas…a už sme odchádzali…

Ešte všetkým vám, ktorí ste docestovali do Ba posielam obrovskú vďaku….naozaj to bol v tomto počasí skvelý výkon…ďakujem váááám….

Ďakujem patrí všetkým účastníkom, hosťom, sponzorom….

prajem nám – pacientom (ale aj našim lekárom), aby táto zima prebehla bez vážnejších komplikácií, aby sme sa mohli na jar stretnúť v plnej sile a chuti sa SM-ke vysmievať spoločnými akciami.

Čestnému vedeniu nášho združenia prajem čo najmenej nových pacientov……dúfam, že mi to odpustíte )

s pozdravom

jarčeková jareš

[Roman]

Pridam aj ja svoj nazor. Myslim ze sme naozaj vyborna partia a velmi sa mi paci vzdy ta „pohodova“ atmosfera spojena s nasimi stretnutiami. A myslim ze dobre je aj to ze sa stretava stale viac a viac ludi. Jarka za par rokov musis vybavit futbalovy stadion

[jareš]

Trojdňový rekondičák… Matliare 2008 (očami organizátora)
Tak…a máme to za sebou…tri dni oddychu, pokoja, masáží, bazénu, kolkovej hry, turističnej vychádzky, tanečkov, pokecov, jedla…

Zabudla som na niečo ?

Prvý tohtoročný rekondičák…síce krátkeho trvania, ale o to srdečnejší, žoviálnejší, veselší, usmiatejší…s jednou SUPER informáciou.

V piatok – 28.3.208 – sme sa do 12,00 hodiny všetci stretli…prosím, aby mi každý veril, keď napíšem, že do 12,00 sme sa všetci stretli, tak sme sa stretli
o 13,00 hodke sme si dali obedík a potom sme už mašírovali pod fantastické ruky maséra, do bazénu či na kolky. Podaktorí si štelovali svoje telíčka v mäkkých perinách postele, aby po večeri už len ľahkým oblúkom vpadli do postele a usnuli spánkom spravodlivých.

Poobedňajší čas piatkový sa niesol samostatnou činnosťou podľa vlastnej ľubovôle. Prišiel večer a s ním aj spoločenské posedenie, kde nás už vítali naši skvelí hostia – pani MUDr. Bajčíková a sponzor celého podujatia predstaviteľ firmy Merck Serono Janko Hošala. Pani doktorka nám vysvetlila, prečo tak často prichádza k prerušeniu imunomodulačnej liečby ako aj odpovedala na mnohé otázky ohľadne nielen vekového limitu, ale aj ostatných problémov zúčastnených pacientov.
Nakoniec sme sa prehupli do roviny hlavnej otázky večera: vekového limitu. Slovo som si zobrala ja a vysvetlila som, čím všetkým sme si prešli, od vyhlásenia petície do dnešného dňa. Záverom rozprávania som všetkým prezradila najzávažnejšiu informáciu celej rekondície…a to: od 1.7.2008 sa vekový limit nebude objavovať v indikačnom obmedzení pre schvaľovanie imunomodulačnej liečby.
Nedá mi nespomenúť, ako zareagovali všetci prítomní, pripomenulo mi to chvíle po prekonaní rekordu v aplikácii injekcií na jednom mieste, ktoré sa zhodou okolností odohralo tiež v Matliaroch ale minulý rok. Búrlivý potlesk po vyslovení tejto informácie dral do očí slzy…bolo to veľmi dojímavé.

Po celý večer sme sa nevedeli nabažiť vzájomných hovorov a večer prebehol podobným scénarom ako na poslednom vianočnom „mecheche“. keď sme sa nevedeli nabažiť spoločných psychologicko-duševných rozhovorov.

Nestihli sme už ani diskotéku a v pred polnočnom čase sme sa pobrali do svojich už osvedčených mäkkých postieľok.

Sobota sa niesla v znamení masáží, bazénu a doobedňajšieho výletu do Tatier. Vzhľadom k nie celkom peknému počasiu sme napokon museli zmeniť cieľ našej trasy a miesto zdolania Lomnického štítu a Skalnatého plesa sme sa uspokojili s návštevou Štrbského plesa.
Všade nás sprevádzali kopy snehu a my sme boli náležite vyzbrojení jarnou vychádzkovou obuvou ako i skvelým oblečením. Prím v tejto disciplíne držala Lucka s perfektnými čižmičkami špicatého charakteru, v úzkom závese za ňou nasledovala Ivetka s perfektnou „jarmilkovskou“ obuvou, a samozrejme aj my ostatní, sme sa nedali zahanbiť, super tenisky do horského prostredia so šmykľavým a snehovým povrchom. Niektorí z nás ako napríklad Miško s Katkou sa nám svojou výzbrojom odcudzili, nakoľko boli ako jediní pripravení na tento povrch. „Hanba im“.
No aj napriek všetkým neduhom, ktoré nám príroda uštedrila a my sme jej nezištne v tom pomáhali, sme celý okruh okolo Štrbského plesa prešli bez ujmy na zdraví a to sme okrem Marianky, nemali ani problém s lyžiarskymi bežcami počas pretekov okolo jazera…Marianka sa silou mocou snažila dokázať, že napriek svojmu jarno-letnému výzbroju dokáže držať krok s lyžiarmi a snažila sa utekať cez lyžiarmi vytvorenú stopu…čo sa jej samozrejme na konci aj super podarilo…vykonala za nás všetkých aj svoj prvý pád. Bolo to celkom elegantné a pôsobivé…no zo zeme sme ju napokon zdvihli a ťažkým krokom sme dorazili k svojim presúvačom na 4-och kolesách.

V hoteli zatiaľ neustále prebiehali masáže, mierne vychádzkové pokusy, poniektorí sa presunuli aj do susedného Poľska – Beatka s manželom – no a vo večerných hodinách sme už zase sedeli v spoločenskej miestnosti.

Všetkých 40 účastníkov si posadalo do kruhu a vzájomne sem si začali hovoriť o sebe, o veľkosti topánok, čo a či „pichá“ alebo nie, krátky osud od svojho narodenia…

Vzhľadom k početnému stavu účastníkov sa tento večer niesol v pomerne dlhom časovom pásme ale tentokrát sa diskotéka predsa len konala.
Podarilo sa nám roztancovať aj ostatných a na svoje si prišli aj vozíčkari.

Ráno v nedeľu sme si nabalili svoje „batôžky“, spoločne sme sa „rozčúlili“, hodili božteky na nošteky a už sa aj kolesá krútili smer domov…

Neviem, či môžem, môj názor znie: bolo to fantastické…je to z môjho pohľadu…a či to tak cítili aj ostatní ?…

Tož, snáď sa niekto k tomu „vyňadrí“…aj sám…

a pozerajte foto…bude vo fotogalérii…snáď ešte dnes…

tak pááá

[Mates007]

Ja by som chcel len potvrdiť slová Jarky o rekondičáku v Matliaroch. Bolo naozaj super, služby v hoteli boli vynikajúce. Ja som si najviac pochvaľoval kuchyňu, pretože obedy a večere boli vynikajúce a aj množstvo mi vyhovovalo Masaže boli tiež skvelé. Bazénu sme si užili až-až. No a k tomu výletu na Štrbskom Plese. Lucka mala tie čižmičky ospravedlnené keďže SM mám ja a nie ona. Nemal ju kto upozorniť na obuv
Zhrniem to tie tri dni boli aj málo. Ešte by som tam vydržal kľudne aj dva týždne. No nikto ma tam nechcel nechať

[mony]

Jarka,

všetko, čo si písala, si povedala myslím za nás všetkých. Neviem čo dodať, ale určite len to, že bolo dobre tak ako vždy na spoločných stretnutiach.
Viera a Monika

[Katka]

Idem zhodnotiť rekondičák očami zodpovedných a mysliacich aj na obuv do Tatier
Áno, „naozaj“ sme sa všetci stretli o 12, ale musím podotknúť, že nie všetci mali na hodinkách rovnaké časy. Že Jarka?
Bola to opäť jedna z vydarených akcií, a hlavne keď myslíte aj na to, že v Tatrách by mohol byť ešte „teoreticky“ aj sneh. Čoš prakticky skutočne aj bol.
Masáž bola výborná, hlavne po akcii zvanej kolky. Kde najskôr dráhy boli proti nám, aj technika, ale nakoniec…. Predsa sme vyhraliDúfam, že nikto nebude namietať a tvrdiť opak.
Proste super

[jareš]

nezostáva mi iné ako s tebou súhlasiť…no čo už…

hodiny mali naozaj niektorí inak naštelované…a myslieť na sneh sme naozaj mohli…

ale v kolkoch…ľudia a to Katka nem spomenula…tak v kolkoch Katka ako jediná strelila deviatku !!!

sme jej tlieskali ako malé decká…ale radosť to bola obrovská, keď vezneme do úvahy, že s nama hrali aj chuopi…

[Katka]

Ďakujem,
akoby Jarka povedala, podpisy až na letisku

To chlapské ego muselo aj troška utrpieť, ale čo už …..

[jareš]

tak všetci, ktorí sa zúčastnili…neoľutovali…a to sme tam mali aj Janku, ktorú manžel aj na vozíčku priviezol…aj Lenku, ktorá si to pekne s paličkou vyšliapala…a boli sme tam aj my…pešibusom…bo bus nás doviezol takmer až ku samej chate…

úúúúúchvatné prostredie….fantastickééééé počko….skvelí ľudia…super partia…veselá nálada…milé koníky….humorné príbehy…odborné poradenstvo…cyklo prednáška…neuveriteľná mňamka…červenuo aj nealko…

bože…svatý…čo ešte spomenúť…bo pre samé superlatívy už ani nem viem, ako inak písať…

stretli sme sa o 10,00 pred Iuventou…očakávala som tam hŕŕŕbu pacošov…došli celkom štyré…no hovorím si…na začiatok dobré…ideme ďalej s malinkou dušičkou, čo nás bude čakať na druhom nástupišti pri tržnici…tak tu nás už pacoši zachránili…nastúpilo nás celkovo 13 ale aj to sa napokon zmenilo na takmer 20…samozrejme až po príchode na miesto určenia, kde nás už čakala Lenka s Mirkom a štyrmi lekármi – hostiteľmi. čakalo nás premilé privítanie, kopec úsmevov a úprimné slovo. Netrvalo dlho a už aj sme sa ponorili do debaty ako inak – o našej priateľke SM-ke.
Aj keď sme sa snažili…nedalo sa udržať sa na uzde, každý zrazu chcel počuť odpoveď na ten svoj problém…a už už to vyzeralo, že sa ani k hlavnej téme nedostaneme…ale predsa len sme sa uskromnili a dohodli, že najprv „práca“ potom zábava.

posadali sme si za spoločný stôl a dvaja najpovolanejší cyklo lekári nám predniesli najnovšie poznatky v oblasti pohybovej aktivity pacientov s diagnózou SM. Aby sme na prednesenú tému nezabudli, dostali sme aj písomnú formu.

Potom sme sa zdvihli a išli sa prejsť na koníkovi…pekne po jednom sme sa „vyhupli“ do sedla a už aj nás koník viezol…poniektorých museli do sedla „vyšupnúť“ aj zo dvaja-traja chlapi naraz

no o zábavu nebola núdza…

Nasledovalo presunutie sa k najdôležitejšej téme dňa…obed. Než nám ho však dali, nenechali sme si ujsť príležitosť skecnúť opäť o našej priateľke…debatke nem bolo konca kraja…aj obed nám tuhol na tanieri…ale pusa sa nie a nie zatvoriť…no veď a dalo sa ? Ja som ešte neukecaného SM-kára nem videla…na môj dušu pravdivú

Obed bol tuze výborný…kuracinka sa sama núkala pod jazyk…aj vrava občas ustala…ale len na momentík

Nastal čas trávenia, zapíjania a kecania…najúžasnejšieho vynálezu tohto ľudstva

Čas sa však začal povážlivo nakláňať do pozdejších hodín…nastal pomalý čas lúčenia…ešte sme ochutnali na cestu guláš, špecialitu tunajšieho šéfkuchára…

Ešte sme hodili spoločnú fotečku…a už sme sa poberali…výlet sa začal schyľovať k záveru…rozlúčili sa ako prví lekári, po nich nasledovala skupina privezúca sa na autobuse a po nás…snáď odišli aj zvyšní návštevníci…

V autobuse nebolo konca kraja emóciám, príjemnému pocitu, úžasnej nálade…

Deň sa vydaril a náš odchod sa niesol v duchu očakávania, že sa už takéto stretká stanú naozaj tradíciou, ako to bol povedal aj sám pán primár na začiatku.

Ďakujeme vám všetkým pánom doktorom, ktorí pre nás pripravili tento zaujímavý deň a tešíme sa na najbližšie ďalšie stretnutie tohto druhu …

FOTO vo FOTOGALÉRII

[jareš]

http://www.bernardcykloklub.sk/index.php?www=gallery_detail&id=209

tak tu už nájdeš komplet fotografickú rekapituláciu celého piatkové dňa…

ďakujeme … páni lekári …

[jareš]

samozrejme je to môj názor…alesamasom sa cítila najsamsuper najlepšie, ako som sa za posledné roky už dávno necítila…

tá úžasná pohoda, lahoda, príjemná atmoška, kopec ľudí, fantastické prasátko, vynikoš šecičko…

ja som bola v siedmom nebi…

aj keď šialene unavená…ale prevelice spokojná…a ten záverečný oheň…môžte ľutovať…si kuknite vo fotogalérii…tak ten bol úúúúžasnýýýý….

ani domov sa nem chcelo….

mosíme si nájsť čosi ako chatu a prežiť takúto pohodu aj vo večerných hodinách za svitu mesiaca a pukania skvele voňajúceho ohňa

bolo mi dnes prevelice dobre….s vami…ktorí ste sa boli zúčastnili….

[Roman]

Potvrdzujem ze vcerajsia akcia bola naozaj poKrokova. Pocasie skvele vyslo a vsetko bolo ozaj vynikajuce. Len kvoli tomu prasiatku sa oplati robit Krok s SM. Uz sa tesim na pikniky, ktore sa minuly rok osvedcily v Medickej.

[jareš]

tak a máme to za sebou…teda lepšie povedané, toto si zrejme povedala Slávka, ktorá s pravedopodbnosťou rovnajúcou sa istote z dôvodu organizácie uvedenej akcie viac nespávala ako spávala…

No akca to bola skutočne veľká a myslím, že všetci zúčastnení sa cítili výborne…Slávka sa o nás postarala hlavne čo sa týka občerstvenia a jedla…to bolo na super úrovni s vynikajúcimi dobrotkami, ku ktorým sme mali po celý deň v oba dni neobmedzený prístup. Okrem iného nie nadarmo sa hovorí…láska ide cez žalúdok…

Prednášky mali byť hlavne pre pacientov, čo aj niektorí úžasne naplnili…bohužiaľ prišli sme práve v čase, kedy MUDr. Procházková ukončila svoju prednášku, ktorá zožala veľké ovácie.

Ale boli aj iní lekári, ktorí sa zhostili svojej úlohy na skvelú jednotku s hviezdičkou a v sále sa počúvalo so zatajeným dychom.

Mesto je skutočne krásne a dýcha históriou z každého rohu. Okolie je tiež prekrásne a v čase našej návštevy aj s úžasným počasím.

Divadelné predstavenie bolo humorné a pre nás usedencov uvoľňujúce so srdečným smiechom aj na nechcených vsuvkách (napríklad ten rozpáraný zips )
Aj keď značne oneskorená večera, ale o to lepšia a doplnená ponukou formou švédskych stolov, nám úplne zaplnila aj posledné miestečko vyhladovaného žalúdka.

Večerná tancovačka bola len vyrcholením a pozitívnym odbúraním nahromadených tukových buniek vplyvom večerného hodovania.

Aj druhý deň sa niesol v duchu prednášok a nášho skorého odchodu, ktorý bol nevyhnutný z dôvodu ďalekého cestovania.

V autobuse prebiehali ešte dlho rozovory o prežitých dvoch dňoch a zhodli sme sa, že bolo dobre, keď sme sa rozhodli túto akciu absolvovať.
Všetci, ktorí mali pôvodne s nami ísť, ale bohužiaľ objektívne príčiny to nedovolili, tak už teraz vám hovorím, aby ste si budúci rok (ak sa bude táto akcia konať), vybavili so svojím najvyšším ochrancom, aby vám umožnil akcie sa zúčastniť.

Na záver ešte raz posielam Slávke ĎAKUJEM za nás všetkých, ktorí sme sa spoločne za naše Združenie akcie zúčastnili.

foto nájdete vo fotogalérii.

[Autor]

Príspevky