monika
Reakcie
-
Všetkých prítomných zdravím! Dnes nadránom som sa vrátila z plesu, na ktorom som tancovala s bývalým Lúčničiarom, takže si viete predstaviť, že to nebolo len krok-sun-krok
) dokonca aj „kĺbovky“ boli….netušila som, čo ešte dokážem…bolo mi fantasticky a hoci som dnes celý deň preležala v posteli, vôbec neľutujem….myslím, že máme žiť, nie živoriť, pokiaľ nám to telo samozrejem dovolí…len ho pekne zaťažovať a potom bez výčitiek poriadne relaxovať a regenerovať sa. Ja si vždy hovorím…tancuj, bav sa….možno je to takto poslednýkrát…a tak to robím naplno. A je mi fajn! Želám všetko dobré!Mám Kristove roky a esemku od 18 (vtedy ešte len suspektnú)Prvý atak cez prázdniny po maturite pred vysokou…netušila som , čo sa deje…strata zraku, resp. behanie obrazu pred očami, ako kedysi monoskop v televízore…ťažko bolo vysvetľovať, okrem toho tŕpnutie ľavej ruky, nohy…v nemocnici ma nadopovali kortikoidmi, po týždni to ustúpilo…a ja mladá, hlupučká, prvé , čo mi napadlo pri príchode z nemocnice, šup na zábavu…a tam stroboskop, hluk a o niekoľko hodín šup naspäť do nemocnice…cez leto som sa dávala dohromady a potom akoby nič (opuchnutá z hormńov) na vysokú …roky sa nič nedialo, teda nič som si nevšímala…vydala som sa, mala dve deti…a cítila som sa dobre…fyzicky… žiaľ manžel sa prejavil ako veľmi poctivý konzument alkoholu a neustály striedač zamestnaní, čiže materská a občasný manželov plat…deti rástli, ja som sa vrátila do práce, manžel popíjal a esemka búvala…až do obdobia spred asi troch rokov, to už znovu vystrkovala rožky, ja som ešte stále nevedela, o čo ide, len som sa cítila unavená a neistá v chôdzi…k tomu depresie a infarktové situácie po príchode manžela z miestneho pohostinského zariadenia…no a samozrejme popritom práca( som učiteľka), výchova detí a kamuflovanie rodinných problémov pred verejnosťou. samozrejme, že sa muselo niečo stať, žiaden veľký atak, ale to, že som netriafala do dverí, potkýnala sa na rovnej zemi a zle artikulova pri výklade si nemohli ostatní nevšimnúť (i žiaci)…a tak vyšetrenia a potvrdenie esemky…a odchod manžela k svojej matke…momentálne som na rebife, mám pocit, že mi robí dobre…lepšie sa mi rozpráva, mám viac energie ani vedľajšie účinky nie sú zatiaľ hrozné…snažím sa žiť , ako sa dá,som mobilná, pracujem (chvalabohu), deti mi robia radosť…snažím sa žiť každý deň naplno…a čo mi najviac chýba, vôbec nesúvisí s chorobou…podpora človeka, ktorého som si kedysi vzala z lásky…ale nemôžem mať všetko, vďaka Bohu za to, čo mám! Prajem všetkým veľa síl a odhodlania! A dúfam, že som Vás neunudila
