Oslava 1. výročia založenia Združenia sclerosis- multiplex NÁDEJ a nazvaný aj 1.VYRVAL
Je piatok doobeda, samozrejme v rádiu hlásia neprejazdné a preplnené cesty v Bratislave. Blížime sa k prístavnému mostu a zrazu v protiľahlom pruhu vidíme vládnu kolónu áut sprevádzanú blikajúcimi majákmi. Míňame sa s autom, ktoré viezlo najvzácnejšiu návštevu Slovenska kráľovnú Alžbetu II. a princa Filipa.
Pokračujeme v jazde a prichádzame do cieľa KCK. V miestnosti s prestretými stolmi je plno ľudí v družnej debate, samozrejme hlavné slovo má naša Jaruš.
Rýchlo ani neviem s kým sa skôr zvítať. Vybrala som si Mirku s ktorou sme sa zvítali až príliš vášnivo – a následky môžete vidieť aj vy na fotke zo soboty. Potešilo ma, že sme sa tak nestrojene a impulzívne zvítali.
Po chvíli prichádzali aj ostatní a podával sa obed, cesnaková polievka – výborná. Maroš skonštatoval, že sa už dnes nemôžeme bozkávať následne sa podávalo aj hlavné jedlo.
Po obede sme sa rozdelili, ťažko chodiaci na prevoz Jarkiným autom, ostatní električkou, ja som mala to šťastie, že nás odviezla Zdenka autom k nábrežiu Dunaja k lodi. Čakali sme na nábreží a nik od nás neprichádzal a čas letel, mysleli sme si, že nie sme na správnom mieste, ale iný prístav v Blave nie je iba ak nákladný. Volala som Jareš: ,,Čakajte!”, znela jej odpoveď. Začali sme nastupovať na loď, posadali sme si a čakali čo to s nami urobí. Plavba bola celkom v pohode. Z lode sa mi zdala šírka Dunaja väčšia ako z brehu alebo z mostov.
Míňali sme Bratislavu, hausboty, ramená Dunaja, vyplašili sme hejno vtákov, míňali sme rybára kľudne sediaceho vo svojom člne a zrazu v diaľke sme uvideli vodné dielo Gabčíkovo. V riadiacej veži vodného diela som už bola ešte v čase, keď som pracovala – majiteľ našej firmy bol z Dunajskej Stredy a raz sme mali firemné posedenie a vybavil nám exkurziu na toto asi veľmi ťažko dostupné miesto. Ale v živote som si ani nepredstavovala, že aj ja raz budem sedieť v lodi, ktorá bude v plavebnej komore čakať na vyrovnanie hladiny vody.
Myslím, že každého z nás prekvapilo rýchlo sa vyrovnávajúca hladina a zrazu sa otvárali obrovské vráta a otvárala sa nám scenéria – pokračovanie Dunaja. Boli by sme sa plavili aj ďalej napríklad do Budapešti, ale boli aj taký čo by súhlasili s plavbou až do Čierneho mora. Každému sa plavba páčila, ale my sme mali pred sebou ešte ďalší deň prekvapení. Loď sa otáčala a boli sme zase v plavebnej komore na ceste späť, vypli sa lodné motory a zase sme čakali na vyrovnanie hladiny vody. A to bol čas na 1. valné zhromaždenie nášho Združenia NÁDEJ. Slova sa ujala Jarka a celé zhromaždenie nonšalantne zvládla počas vypnutých motorov, i keď jej hlas by určite prekonal aj túto situáciu. Jednohlasne sme súhlasili s uznesením a zrazu sa naštartovali motory lode a pokračovali sme v plavbe späť do Bratislavy. Aj nám bolo ľúto, že sa plavba končí, ale boli sme naplnení zážitkami, na ktoré ešte vždy spomíname. Vystupovanie z lode nerobilo problém snáď nikomu /čo dokazujú aj fotky/, takí sme boli plní zážitkov, a pozitívnej energie, ktoré nám odovzdal náš európsky veľtok.
Podaktorí odchádzali domov, ostatní do KCK na večeru a spoločne strávený večer s prípravou sály na druhý deň..
Niektorí večerali objednanú stravu, niektorí si objedali večeru v reštaurácii a niektorí si išli nakúpiť pitie a raňajky do blízkych potravín. Ešte aj teraz ma mrzí, že som Lenku zle nasmerovala, aby sa stretla s Mirkom. Prepáč Leni, ale som si naozaj myslela, že sa stretnete na polceste. Ale keď si zvládla tú cestu k električke a od električky na ubytko – smekám před Tebou svůj klobouk!
Sála KCK sa pretvárala do slávnostného šatu, sama sa nepretvorila – urobili to šikovné ruky ľudí, ktorí sa ešte cítili nato, aby priložili ruky k dielu.
Druhý deň ráno už o ôsmej hodine sme sedeli v autobuse smerom do Rusoviec. A zrazu nás bolo viac. Prišli aj tí, ktorí nemohli kvôli neodkladným záležitostiam byť s nami už v piatok.
V príjemnej atmosfére reštaurácie SĽUK sme si posedeli, porozprávali a čakali na poradie, kedy príde na nás rada posadiť sa na koníka.
Jarka zase bravúrne zvládla organizovanie hipoterapie. Záujemcov o jazdu na koni bolo dosť. Bola som siedma v poradí, tak som si myslela, že si v kľude dám zelený čaj a štrúdľu, a porozprávame sa s okolo sediacimi. Zrazu niekto povedal, že sú štyri koníky a môžu ísť jazdiť ďalší. Vstala som a bez zbytočných príprav som vyšla, prišla ku koníkovi, na mysli som mala akurát to, čo mám v sebe od malička, že kôň je vznešený tvor a osobnosť. Povedali mi, že si mám zastať na lavičku. Koník prišiel, pozrel sa na mňa s tými krásnymi očami, ovoňal mi ruku a Lucka ho podržala pri lavičke. Koník stál a čakal, kým sa mi podarí naňho vysadnúť, samozrejme s pomocou mužov, ani neviem koľkých. Keď som už na ňom sedela a pohladkala ho po hrive a potľapkala po krku to bol pocit !!!
Nemo bol najsvalnatejší, najväčší a najkrajší koník. Ďakujem Lucke a Nemovi za neopísateľný pocit a zážitok z jazdy!!!
Milý pohľad bol aj na Lenkinu dcéru, ktorá bez problémov sedela na koníkovi.
Posledná jazda na koníkovi patrila, komu inému – no našej Jareš. Vynímala sa na Nemovi ako kráľovná. Hrdá matka, hrdá dcéra a vznešený kôň! Pekný pohľad.
Odchádzali sme, aspoň ja, s nevôľou, bola by som tam ešte zostala. Ale čakal nás iný program.
V KCK sme už mali uvarený chutný slávnostný obed.
Nastala chvíľa načatia torty NÁDEJ, pochutnali sme si na výbornej čokoládovej torte z dielne našej Jareš.
Potom sme už netrpezlivo čakali na prednášku a prezentáciu MUDr. Chrousta, ktorú sme, bez výnimky, všetci veľmi pozorne sledovali a počúvali.
Oboznámil nás aj s postupom liečby pacienta s SM v Rakúsku.
Po ňom nasledovala ďalšia zaujímavá a očakávaná prezentácia a prednáška MUDr. Procházkovej.
Pani doktorka nám svojou prezentáciou vyvrátili mýty o SM-ke.
Napadla mi už na mieste jedna dôležitá, závažná ale jednoduchá otázka: „Prečo nie sú „všetci“ lekári – takí, ako títo dvaja lekári, odborníci, špecialisti a hlavne skvelí ľudia!!! „Česť výnimkám!“ – tých lekárov, ktorí patria do tejto malej skupinky nechcem v žiadnom prípade uraziť!
Obe prednášky boli všetkými členmi združenia a prítomnými očakávané.
Po ich prednáškach nasledovala prezentácia Mudr. Hudeca o liekoch, ktoré patria ku skupine liečiv SM-ky.
Slova sa ujala aj Klárka – naša hosťka z českého klubu SMS..
A došlo aj na kultúru – tajomstvo našej Jarky.
Dvaja mladí muži na bicykloch predviedli také kúsky, čo by sme my SM-kári nedokázali ani pri najlepšej vôli a snahe. A dovolím si povedať, že ani pred diagnostikovaním SM-ky.
A prišiel aj kúzelník ….. ktorý nadľahčil doterajší večerný program.
A aby som nezabudla na nášho dôležitého človeka. Jarka nám konečne predstavila nášho webmajstra – sympatického mladého muža.
Po tomto všetkom sa podávala večera a nasledovala diskotéka a ako niektorí hovoria tanečky.
Zrazu sa rozhýbala „celá sála“. Každý kto išiel tancovať sa usmieval a v tej chvíli sme zabudli, že SM-ka je tu s nami.
A kto mohol tancoval, oddychoval a tancoval …..
Bolo nám skvelo!!!
To, že nám bolo naozaj dobre a že sme sa cítili perfektne svedčia aj „ďakovačky“ /napr. od klinček, tanja, aknalb, Zlatka a Dušky, mony …/ ako ich nazvala naša Jareš. A aby som nevyčnievala z radu: „Jarka Tebe patrí naša najväčšia vďaka, že si nám vytvorila dva takéto nádherné dni! Ďakujeme!!!“
,
, ale toho sa asi nedočkám
, 
.
je to veľmi vážne a závažné rozhodnutie, bude to ďalší člen Vašej rodinky, ale podľa seba viem, že budeš – budete spokojní. Psík nie je iba starosť, ale nezištne rozdáva lásku. 
Našťastie sa mi nič nestalo.
