Užívať si ? Alebo sa šetriť ?

Nedá mi aby som sa nepripojila ku tým, ktorí preferujú život. Ten svoj mám rada aj napriek nepríjemným obmedzeniam a chvíľkovým zhoršeniam. Ešte stále mám chuť na hodnotné vzťahy, obľúbené akcie a príjemných ľudí.
Tá miera o ktorej píše vieruš asi prichádza s vekom a pribúdajúcim „rozumom“. Nepotrebujem hýriť a potom sa liečiť – také mám už za sebou.
Únava nastáva aj po príjemných akciách ale spamätávanie sa z nej je veselšie!
S pozdravom a prianím všetkého najlepšieho pre tých ktorí majú ešte stále radi ŽIVOT Gabi

Tak aj ja by som sa pridal k téme. Musím povedať, že ja si užívam všetko naplno, čo sa pohybu a voľnosti týka. Chodím všade. Len akurát si neužívam všetko. Myslím , že som musel zmeniť jedalníček. Ale to asi každý. Inač keď chcem ist do baru, idem. Keď mám možnosť ist sa zabaviť s kamaratmi idem. Keď mám možnosť isť na zábavu, idem. Je pravda že moc toho nevydržíme a regenerácia trvá dlhšie Ale každá sranda niečo stojí

Ja robím všetko, čo mi táto choroba neznemožnila. Kedysi, a to už teda bolo strašne dávno (mala som asi 16) som tancovala v Lúčnici. Teraz už netancujem, v podstate ani moc nechodím, ale inak si užívam úplne všetko. To sa nezmenilo. Zmenilo sa „len“ to, že to „úplne všetko“ je s menšími alebo väčšími problémami. Napr. tento rok ma v chorvátsku chlapci do vody nosili na rukách. Ale bola som tam. Chápete… Niekto by už nešiel. Idem, hoci niekedy je tých prekážok priveľa a som z toho fakt už unavená. Hlavne z bariér, zo schodov a z toho že si na tom vozíku pripadám tak „neatraktívne“ a nápadne. Mám pocit, že sa na mňa všetci pozerajú. Nemôžem sa len tak stratiť v dave a žiť si nenápadne svoj život. Ísť hocikam, hocikedy, celkom bez pomoci. Na druhej strane, musím sa snažiť a nehádať sa, lebo potom je všetko oveľa zložitejšie…:o)