Zdravotný, neviem čo s ním…

ani mne nič neponúkajú. Človek si asi musí vypýtať sám. Obzvlášť v týchto dňoch ma to štve, lebo som bola u lekára, že ma bolí kĺb a najprv, že nič a potom ma ortopéd poslal na denzetometrické vyšetrenie a vzápätí mi nasadil milión päť liekov, lebo že mám veľmi odvápnené kosti. Je mi to jasné, lebo som brala kortikoidy v infúziách aj cytostatiká v infúziách a nikto mi neponúkol nijaký vápnik. Mám pocit, že každá lekár vie len to svoje, že chýba taký komplexný prístup ku človeku. Nechcem nikoho uraziť, naša p. doktorka je super dobrá, ale výsledky liečby sa často vidia až po rokoch. Naozaj si mnohé človek musí naštudovať sám, povypytovať sa druhých, zaujímať sa. Mňa to nikdy príliš nebavilo, doteraz som na túto činnosť asi trochu lenivá, ale nič iné nám asi nezostáva. Myslím si,že Česi sú aj v tejto oblasti trochu popredu, tak sa môžeme od nich inšpirovať. Mne sa ich stránka páči. Ja beriem momentálne len Mega C, aby som nedostala chrípku. Či pomôže, uvidíme.

Tento prístup lekárov si veľmi dobre pamätám. Vydesilo ma to viac, ako samotná choroba. Fakt je ten, že som príliš veľa o tej chorobe neštudovala. Nepotrebovala som počuť všetky tie katastrofické scenáre. Žila som tak, ako žijú zdraví ľudia okolo mňa. Myslím, že som tú chorobu dosť ignorovala a snažila som sa na to nemyslieť, tvárila som sa, akoby som ju nemala.Aj teraz, keď sa ma niekto na ulici spýta: „Čo sa stalo? Nejaký úraz?“ Mám chuť prikývnuť. Bolo by to jednoduchšie. Niekedy to zahovorím, niekedy sa pustím do vysvetľovania (mnohí ľudia vôbec nikdy nepočuli)a väčšinou mám z toho depku celý deň. Stále sa do istej miery za to hanbím. Dosť divné. Bolo by na tom treba popracovať.
Nemám na to recept, ako treba reagovať na takýto neprofesionálny prístup lekárov. Raz jedna pani sebavedome povedala: „Som rada, že mám SM-ku a nie rakovinu.“ Bola to zubárka a mne sa páčilo, že takto to berie niekto s lekárskym diplomom. Lebo to ma najviac desilo, že tí lekári, čo sa tak ľútostivo tvárili a potom sa správali, ako keby som bola nejaký menej hodnotný človek alebo čo, vedia viac o mne ako ja. Že majú nejakú zázračnú guľu,do ktorej sa pozrú (ale ja nie do nej nevidím) a vidia ako budem vyzerať za pár rokov. Desné.
Napr. jedna doktorka na rehabilitácii mi povedala: „Načo vám bolo dieťa? Veď zachvíľu sa bude treba starať o vás.
Možno mala pravdu, ale mýlila sa v načasovaním. Moje deti medzitým vyrástli a ja som ani na minútu nezaľutovala, že ich mám. Práve naopak. Dali zmysel môjmu životu.To ale dotyčná lekárka dodnes nevie. Mala by som jej chuť povedať, aby si dala trochu pozor na ústa, keď bude hovoriť s mladou vyplašenou pacientkou. Už som sa moc rozhorčila, ale to je široká téma, určite sa k tomu ešte niekedy vrátime. Pekný večer,
Beata

Ahoj Jarka, tuším správne, že si asi myslela mňa? Ináč teraz 7.12. ma objednali pred posudkovú komisiu, na prehodnotenie môjho zdravotného stavu, nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Kurdského škálu mám vďaka tomu, že mi zobrali Avonex – a choroba si veselo razila cestu dopredu medzi 6 až 6,5. Prajem všetkým pokiaľ je to možné, pekný deň!!! Evina

Preboha, to je hadam zly vtip, ze niekomu zoberu liecbu, ak mu zabera a este aj splna kriteria!!! No na tom nasom Slovensku je tusim fakt vsetko mozne je to ale smutne… Zasa mam o dovod viac na strach…

Beatka, som rada, ze si mi moje „pocity“ ohladom niekorych lekarov potvrdila, lebo obcas mam pocit, ze to len ja niektore veci tak „prehnane vnímam“ a som precitlivena… Extrem co sa tyka takeho pristupu je jeden priklad z blizkeho okolia, ked manzelovej nevyliecitelne chorej tete jedna lekarka na chodbe v nemocnici povedala „A vy este zijete?!?“ A to sa fakt stalo… Ale aby som len nekritizovala, samozrejme ze nie su takí vsetci,len je blbe, ze moze ich byt 10 o.k., ktorí vas povzbudia a spravaju sa normalne a potom pride jeden hentaký… a je vsetko v kybli…
„Laikom“ sa moc necudujem, priznavam, ze som sama nevedela co je SM, kym ma nediagnostikovali. Ja nevysvetlujem o com to je, jedine, ze sa niekto o to fakt zaujima. A to malokto… Ono ludia neradi pocuvaju smutne a negativne veci a ani sa im necudujem… Ale ani sa za chorobu nehanbim, aspon zatial… ved sme si ju nezapricinili… Nehanbim sa, skor podlieham sebalutosti a som prehnane vztahovacna aj na nesuvisiace zalezitosti, ale co uz…
Formulka typu „stale by to mohlo byt nieco este horsie“, resp. „som rada, ze nemam rakovinu“ sa v mojich myslienkach objavi viac krat denne, ale ono to asi bude suvisiet s tou fazou vyrovnavania sa s prijatim ochorenia, ci ako to je…

Zelam vsetkym uspesny a bezproblemovy tyzden! Paaa

Neviem, či práve toto sem patrí, ale nevedela som, kde to napísať. Pred mesiacom som sa dočítala dobrý recept na chronický zápal močového mechúra. Píšem dobrý, lebo skúšam ho na sebe a zatiaľ sa zdá, že zaberá. Tri týždne sa užívajú 3 krát denne po jedle biele vysušené guličky IMELA bieleho. Treba si ho natrhať už teraz, lebo myslím, že mu už končí obdobie a guličky už budú opadávať. Viem, že je jedovatý, ale iba vo väčšom množstve. A ja zatiaľ žijem, beriem ho už druhý týždeň a môžem povedať, že chodím menej často na WC a ani to neustále nutkanie a štípanie ma už tak neotravuje. Treba to len vyskúšať. evina

Jasné, budem informovať, len by bolo dobré si to imelo zohnať skôr. Ja som si zisťovala, tak sa nedá kúpiť ani v lekárňach /iba listy a tie už majú zase účinok na iné /.