[jareš]

asi som to nem napísala celkom dobre…ale snáď viete o čom kcem …

kto z vás na liekoch je ?

ako ste na to došli, že už je najvyšší čas poobzerať sa po liekoch na psychiku ?

aké lieky preferujete…ešte inak…akú liečbu preferujete…

robí vám dobre, keď sa môžte o svojom probléme pozhovárať, ak môžte s niekým preberať svoje problémy ?

[svigabra]

Jarka otváraš ožehavú tému, ktorá sa v našej spoločnosti „nenosí“. Žiaľ. Keď si niekto zlomí nohu tak ide ku ortopédovi. Rovnako ako keď má človek iné fyzické problémy, tak vyhľadá odbornú pomoc. Iba oblasť psychiky, psychiatrie a dlhodobo nepriaznivých nálad či pocitov sa „zametá pod koberec“. Chce to kus odvahy a podpory z okolia aby sa človek odhodlal vyhľadať odbornú pomoc v oblasti psychiatrie.
V prípade chronicky chorých pacientov je táto problematika o to náročnejšia, lebo sme konfrontovaní s náhlou zmenou zaradenia v spoločnosti, prežívame nepríjemné fyzické stavy, rôzne na novovziknutú situáciu regujú príbuzní, priatelia. Skrátka som chcela povedať, že pacienti s SM by mali byť v prípade potreby sledovaní aj psychiatrom (to je MUDr. ktorý predpisuje lieky) alebo psychológom (Phdr. ktorý nemôže predpisovať lieky ale poskytuje psychoterapiu).
Tí čo užívame imunosupresívnu liečbu sme si všimli v príbalových knižočkách dôrazné upozornenie, že v prípade depresie je potrebná zvýšená pozornosť. Ja osobne pociťujem v deň pichnutia takú väčšiu rozcitlivenosť a hlbší smútok nad rôznymi nespravodlivosťami sveta. Dlhodobo užívam antidepresíva ktoré síce v podstate nič neriešia ale ľahšie sa s nimi funguje. Myslím, že nejako prudko depresívna nie som ale to nechávam na svoju psychiatričku.
Čo sa týka rozhovotu s priateľmi alebo s rodinným príslušníkom tak ten je mimoriadne dôležitý a určite má veľký význam. Psychoterapia má silu v tom, že je to v podstate terapia rozhovorom a jej zmysel je v tom, že je to rozhovor s človekom (terapeutom) ktorý je na to špeciálne vycvičený a hlavne nie je príbuzný (ktorý by mohol s intímnou informáciou nevhodne naložiť).
Zodpoviem na prípadné otázky ak by bol záujem. S pozdravom a prianím odvahy a chuti v riešení vzniknutých starostí zostáva Gabi

[jareš]

Gabika…si zlatá…ďakujem…som rada, že si sa nezľakla, vedela som, že otváram „Pandorinu skrinku“…ale myslela som si, že keď sme sa dokázali baviť aj o takej intímnej záležitosti akou je sex snáď sa dokážeme baviť aj o tejto téme…vždy ma otázka psychológie a čiastočne aj psychiatrie (tej až tak nerozumiem) zaujímala, vždy som dokázala viesť siahodlhé rozhovory – či už niekam vedúce, alebo len také hypotetické…

rozhovor mi vždy veľa dá, a pociťujem po ňom čiastočnú úľavu, v hlave mi myšlienky pokračujú ďalej, rozvíjajú sa, premýšľam, čo som nepovedala a čo som povedala zle alebo málo vysvetlila..charakterizujem – rozprávam sa sama so sebou…väčšinou, keď som v lese, kde to nikto nevidí a nepočuje ma, ako sa bavím sama so sebou…

akoby som niekomu niečo vysvetľovala, rozprávam sa s imaginárnym človekom nešpecifického rodu, a v tedy ma dokážu napadnúť neuveriteľné veci, dokážem veľakrát nájsť riešenie, dokážem sa vynájsť v probléme, ktorý ma ťaží…ale niekedy si len tak rozprávam, aby som vedela, čo chcem komu povedať…keď napríklad sa pripravuje ples a ja už viem, kto všetko tam bude, tak si chytám reč…čo komu poviem pri ktorom stole…nič si nezapisujem, vždy absolútne improvizujem…

voľakedy dávno, ešte v prechodnej škole, sme psychológiu mali, dlho som si ten zošit zo školy odkladala…dnes ho už nemám…a veľakrát som uvažovala nad štúdiom psychológie…žiaľ chýbala mi väčšia odvaha a chuť, ostalo to v rovine úvah a chcenia

nie som momentálne v stave, že by som potrebovala lieky, alebo psychologický rozhovor, aj keď – myslím si to len a len ja…prežila som si od piatka do dnes dosť ťažké chvíle a zrejme ma poznačili natoľko, že som sem šupla túto tému…som zrazu doma…sama…doteraz som bola k nezastaveniu, šialené tempo prác, neuveriteľná kopa práce…a teraz som doma, a mám na všetko zrazu čas…nechodím von, maximálne idem na dve hodiny do lesa, nie som medzi ľuďmi…

asi mi teraz zašibkáva…zrejme si to myslíte viacerí…ale hodnotím súčasný môj stav…čo bude zajtra, ako bude, keď mi PN skončí…keby mi tak vedel niekto povedať, ako skončí tento problém, ktorý sa z ničoho nič vynoril, hoci som tušila už od októbra že čosi sa deje a niečo nie je v poriadku

[janka1508]

toto je fakt dosť háklivá téma. priznať sa k návštevám psychiatra je asi pre každého dosť ťažké. Ja sa priznám, bola som tam raz a zistila som, že omylom. Dohnalo ma tam zúfalstvo z toho, že som takmer 2 mesiace nespala. Myslela som, že je to psychika. aj sa tak bavila so mnou, ako s psychicky narušenou. fakt som si tam pripadala ako cvok. Je pravda, že som sa tam vybrala sama, jedného rána, bez nejakého odporučenia, len preto, že ambulanciu mám veľmi blízko a chcela som pomoc. už som sa tam viackrát neukázala. Možno iný lekár psychiater má iný prístup a jednanie s pacientom. To čo písala na papier, bolo úplne iné, ako to čo som povedala. Niekedy síce prežívam rôzne stavy, ale chcelo by to skôr len dáke konzultácie so psychológom. Aj keď som to trocha študovala, sama sebe si nedokážem pomôcť. Teraz tiež prežívam také obdobie, nič ma nebaví, najradšej som sama zalezená doma. Už aj rodičia prišli, čo málokedy chodia, že čo je so mnňou, či sa na nich hnevám. Nemám len na nič chuť. je veľa problémov, ktoré sa na mňa zosypali a ktoré musím vyriešiť. a problém je aj v tom, že siahodlhé rozhovory – či už niekam vedúce, alebo len také hypotetické ako píše Jarka, vediem len sama so sebou. A tam je problém, lebo treba mať niekoho, kto by to počúval. Najhoršie je byť v neistote. keď sa problém vyrieši či už tak alebo onak, je vyriešený a človeku odľahne. som zvedavá kedy a ako sa tie moje vyriešia.
A vlastne k nadpisu – psychofarmaká neužívam. zatiaľ sa snažím všetko riešiť bez nich, aj keď si myslím, že mi niekedy hrabe a v poslednej dobe stresové situácie zvládam ťažko. Ale komu občas nie? priznajte si.

[klincek]

ja som lieky brala dlhodobo aj sa liecila a ano aj na psychiatrii.tiez som bola herecka ,ktora si nahpvarala ,ze vsetko zvladne aj bez antideprsiv a bez psychiatra .omyl a velky a stal ma skoro zivot .dnes si mozem povedat ,ze som za vodou a muselo by sa stat asi nieco velmi ,velmi zle ,preco by som znova padla do cierna.ale terapia ma vela naucila ,naucila ma vnimat signaly aj mojej psychiky ,aby k niecomu takemu hnsnemu ako su dlho trvajuce nekonecne depresie zozierajuceho ta s v nutra aj s vonku uz nedoslo .bo to najhlavnejsie je v tychto pripadoch co najskor vyhladat odbornu pmoc .nie to na hanbu v densnom svete ,potrebuje psychiatra ci psychologa skoro kazdy druhy clovek a uz aj deti.bo je naivne mysliet si ze ved ked bude moc zle vsimne si mozno nieco moja rodina ci lekar ,ne nevsimne ,bo aj depresia sa da skovavat za usmiatu tvar navonok ,ani u mna nik nevedel co sa deje ze sa nieco deje .
ale hanba to neni priznat si ze mam problem ved v amerike napriklad je uplne normalne ze ma kazdy svojho psychaitra tak ako svojho pravnika

a janka skus psychoterapie ,relaxacne a hypnozu mozno ,ja som tym presla a na relaxacnu psychoterapiu chodim doteraz ,so svojej osobnej iniciativy bo lieky a psychiatra uz nepotrebujem teda aspon zatial ,bo ako sa hovori nikdy nehovor nikdy

[Autor]

Príspevky