[jareš]

sem dajte svoje príbehy o domácich miláčikoch, koho doma chováte (okrem manžela a manželky), kto vám to vlastne pomáha v „boji“ s SM-kou…je to psík ?…mačička ?… vtáčik ?…zajačik ?…

[jareš]

UZDRAVUJÚCA PODVOJNÁ ENERGIA „COPAXONE-ARONA“

V poslednom čase som dosť často roztržitým a nervóznym človekom, čo v žiadnom prípade nie kladne prispieva k dobrému priebehu našej choroby sclerosis multiplex.
Od dávna som bol očarený a miloval som už od detstva mačací kľud, spokojnosť ich pradenie a pokoj, ktorý títo miláčikovia vyžarujú. Niekde som aj čítal že mačky vyžarujú negatívne ióny a že čím viac negatívnych iónov nás obklopuje tým lepšie fungujeme. A dokonca, že mačky nám vidia priam až do duše… Ak je niekto chorý, dokonca – „zvyšujú produkciu negatívnych iónov“. V Rusku sa používajú tzv. ionizátory vzduchu. Dve mačky však nahradia vo veľkom byte akýkoľvek aparát a deťom budú aj milšie…A tak by som mohol ešte v mnohých, aj osobných príkladoch pokračovať…
Všetko to ohľadom môjho záujmu o mačky sa dialo nezávisle od choroby S.M. a verím v túto energiu – energiu týchto, ale aj iných zvierat. Veď napríklad, keď sedíme večer pri televízii, je až veľmi zaujímavé (treba to vidieť), že náš Áron si miesto na „svoj oddych“ nájde obďaleč ostatných členov rodiny, kedy to miesto nachádza takmer sporadicky až priamo na mojom župane, v mojom lone keď sedím v tureckom sede a pozerá mi priamo do očí = do duše, ako keby mi vravel „(A JA TOMU VERÍM)“ = Posielam ti: “OČISŤUJÚCE NEGATÍVNE ZDRAVÉ IÓNY“. Ja tomu proste verím! Verím tomu tak, ako verím uzdravujúcej sile „copaxone“, ktorú mám snáď na dosah. A kde je hlavným = podstatným pravidlom podľa mňa asi 60% VERIŤ! A ešte je tu nástojčivá otázka, že prečo náš Áron nesadá tak často k manželke, ktorá ho zaháľa všetkými týmito dobrotami…, alebo k synovi, ktorý sa s ním často hráva…ale sadne prevažne ku mne? Mačky majú v sebe ozaj čosi „tajné“.
Je to vidno v ich očiach, treba tomu len VERIŤ a nájsť si čas na kľudnú a dobíjateľnú energiu iónov a hľadať vzájomnú spriaznenosť. Verím v depotný účinok „copaxoneAronu“ a tak keď sa zamýšľam, tak či onak, aj tu mi vychádza 50% copaxone + 50% Áron = mali by sme byť už len zdravší VIERU. A mať tiež dostatok chuti a síl nájsť si popri interferónoch aj nejakú tzv. DOBIJAČKU pri ktorej hlavnou podmienkou je VERIŤ!!! S pozdravom S.M.-kár Peter

[jareš]

Foxiho príbeh

Foxiho sme našli… Nie, tak to v skutočnosti nebolo. Foxi si nás našiel sám. Jedného dňa, keď sme sa prišli pozrieť, ako pokračuje stavba nášho nového domu, uvideli sme hore, na špici nedokončeného schodiska, stáť psa s dlhou, rôznofarebnou srsťou, vzdialene pripomínajúceho foxteriéra. Ukázalo sa, že sa pred niekoľkými dňami pritúlal k našim ukrajinským robotníkom, ktorí práve počas prestávky jedli a že ich tak dlho fixoval pohľadom, až od nich vymámil zvyšky obeda. Keďže sa mu v pýtaní potravy darilo a Ukrajinci ho pravidelne kŕmili, zostal už bývať s nimi. Tak sme dostali prvého stáleho obyvateľa nášho domu a začali sme mu aj my nosiť psie konzervy.

Vtedy vyzeral hrozne – mal dlhé chlpy, v ktorých mal zalepené kusy cementu. Pod kožuchom bol vychudnutý na kosť. Bol veľmi povoľný a nechal každého, aby s ním robil, čo chcel. Mal v sebe niekoľko brokov. V okolí máme veľa poľovníkov. Nepýtajte sa ma, čo si o tom celom myslím.

No idylka nemala dlhé trvanie. Partia robotníkov sa vymenila a druhý turnus už k Foximu taký priateľský nebol. Psík sa teda začal túlať po okolí, no aspoň na noc sa vracal do domu. K tomu sa pridal incident, keď raz kachličkárovi ukradol a schrúmal obed a ten ho odvtedy naháňal vždy, keď ho videl. Foxi chodil do domu čoraz redšie, až prestal úplne. Zdalo sa, že malý huňatý kamarát so smutným pohľadom sa z nášho života vytratil úplne.

Vtedy mi to bolo ešte jedno. Mal som svoj život a pes bol pre mňa iba zbytočnou komplikáciou.

Osud to však zariadil inak. Dozvedeli sme sa, že Foxiho odchytili a že je v útulku. Išli sme sa naňho pozrieť a tam, v úzkej chodbe, medzi klietkami plnými odložených a utrápených psíkov, sa zmenilo všetko. V každej klietke bolo zo desať psov, ktorí sa snažili cez mreže dosiahnuť až na nás. Ani jeden nebol agresívny, ani jeden nevrčal. Ako keby vedeli, že sme si prišli vybrať jedného z nich, snažili sa na nás dočiahnuť, naznačovali nám vo svojej psej reči, aby sme ich pohladkali, že už im je v tej tesnej a dusnej klietke dlho, že už nech príde ich pánko a vezme ich konečne preč, konečne spolu, konečne domov. Čakajú tu naňho a strašne sa tešia, kedy príde.

Dodnes, i po rokoch, to mám pred očami. Keď slzy vysychajú, zanechávajú na okuliaroch malé biele škvrny. Pôjdem si ich očistiť, až keď toto dopíšem. Teraz by to nemalo zmysel.

Foxi bol v jednej z klietok, trochu ďalej od vchodu. Všetci psy boli natlačení na mrežiach, stáli na zadných a prednými labami i papuľou sa na nás pokúšali dočiahnuť. Iba Foxi sedel v zadnej časti tej malej klietky a nehybne pozeral do steny. Vyzeral zmierený s osudom, jeho reč tela bola jednoznačná: Robte so mnou, čo chcete.

Podľa mňa je Foxi kríženec foxteriéra a bígla. Tá trpezlivá časť povahy je zrejme práve od posledne menovaného. Inak, bígle sú obľúbené psy na pokusy, práve pre svoju miernu povahu. Viete, ako vyzerá šteňa bígla?

Podpísali sme papiere o adopcii zvieraťa, lebo to bol jediný spôsob, ako ho odtiaľ dostať von. Dali nám ho však až po týždni, lebo vraj musí byť v karanténe. V karanténe sa nakazil kotercovým kašľom, čo je veľmi nebezpečná infekcia rozšírená práve v útulkoch, ktorej liečenie je zdĺhavé a komplikované. Dostal lieky a býval ďalej v dome, ktorý sa už medzitým výrazne posunul k dokončeniu. Ukrajinci dostali príkaz, aby sa oňho pekne starali, kým sa do domu nenasťahujeme.

Foxi dodnes nezabudol, aké to bolo byť stále hladný. Potrava má pre neho absolútnu prioritu. Stačí otvoriť dvere chladničky a Foxi okamžite stráca záujem o čokoľvek iného na svete. Keď niekto je, sedí Foxi v dohľade a fixuje ho pohľadom. Nikdy nestráca nádej, že niečo od človeka vymámi, aj keď mu od stola nedávame.

Asi si však s našimi východnými susedmi dostatočne nerozumel, či nenašiel žiadnu osobu, na ktorú by sa mohol upnúť. Potuloval sa po okolí alebo sa skrýval na stavenisku pred oným kachličkárom, ktorý tam ešte vždy chodil. Množili sa telefonáty, že ho našli v susedstve, vo vzdialenejšom susedstve, o tri ulice ďalej, za námestím… Keď nám po dlhšej dobe zavolala jedna pani a povedala, že u nej už druhú noc spí pred domom na rohožke, prišli sme poňho a pochopili sme, že k Ukrajincom už ísť nemôže.

V súčasnosti máme dvoch psov. Ten druhý je malý kríženec (pôvodné rasy sú neznáme, možno jazvečík, ratlík a ešte asi 5-7 rôznych iných plemien) a je úplným opakom Foxiho – v očiach má stále veselé plamienky a nadovšetko miluje hry, žrádlo až na druhom mieste.

Tak s nami Foxi býval v jednoizbovom byte, až kým nebol dokončený dom a kým sme sa doň nenasťahovali. Namiesto svojho obvyklého rituálu rannej kávy a cigarety na balkóne od toho dňa vstávam o hodinu skôr a ako prvé idem so psom na prechádzku. Samozrejme, že večer takisto. Namiesto televízie, počúvania hudby a vychutnávania si pohára vína pri sviečkach a obľúbenej hudbe idem v každom – každom! – počasí so psami von.

Vedeli ste o tom, že psovi labky smrdia rovnako ako staré, dlho nosené ponožky? A že každý pes príšerne smrdí asi na tisíc spôsobov a neustále púšťa chlpy? A že pes má telesnú teplotu vyššiu ako človek? Čiže keď si ho dáte pod perinu, bude vás v zime vyhrievať ako živý termofor.

Odkedy sme si Foxiho vzali domov, sa náš život radikálne zmenil. Mnohého sme sa museli vzdať, náš život sa riadi oveľa pevnejšími pravidlami, nemáme už toľko nezávislosti ako predtým. Keď prídem v stredu domov z práce, budú ma – opäť – doma čakať naši dvaja psy. Budem unavený a budem mať chuť si sadnúť a už len oddychovať, ale budem vedieť, že ešte s nimi musím ísť na prechádzku. Mladší psík, Andy, ma pribehne privítať ako prvý a bude pišťať – áno, skutočne pišťať – od radosti. Pohladkám ho a v tej chvíli to bude vyzerať, že mu od radosti, že ma vidí, preskočilo, tak začne vyvádzať. A ja budem vedieť – tak ako každý deň – či sme urobili správne, keď sme vtedy stáli pred klietkou, v ktorej sedel malý a veľmi, veľmi smutný psík so zlomenou povahou a ošetrovateľ sa nás pýtal, či sme ochotní si tohto psa adoptovať.

[jareš]

Pracovala som v Iuvente a vracala som sa z ošetrenia zubov…bolo to bolestive a nepríjemné…stonala som a ohkala takmer plakala…a pracovať som ani nepomyslela…tak som si zapla PC a prihlásila sa na chat…hneď sa mi prihlásili moji kamaráti a jeden z nich, keď sa dočítal o mojich zubných ťažkostiach – poslal mi krásne fotografie psíkov, vlčiakov a jeden obrázok…ten bol veľmi ale veľmi krááásny…bolo to šteniatko neuveriteľne krásne a hneď som vedela, že toto je môj pes, po ktorom som túžila celý život…bol to náš Benny…pre ktorého sme si išli hneď ďalší víkend…deťom som povedala, že sa ideme len a len pozrieť, pre každý prípad som si zobrala dve tisícky….no a vedela som, že sa bez Bennyho nevrátime…

[jareš]

Dobrý deň…to som ja MAX….tak veľmi ma tu chcela jedna dáma, že som nakoniec súhlasil…ale to fotenie, tak to teda nestálo za veľa….

Ale užil som si krásny víkend v lone prekrásnej prírody v srdci Slovenska – Ružomberku (Černovej) na super akcii s ďalšími dvoma psíkmi a ešte aj počasie sa mi celkom páčilo. Všetci ma tu obdivovali a mne sa to tak páááčilo…no čo vám budem hovoriť, bol som tu zrejme najkrajší

No tá cesta domov ma zase celkom vyčerpala, ale doma som dostal fantstickú večeru…čerstvo uvarené kuracie krky a k tomu za hrsť šmakovej kapustnice….môj pán si vzal so mnou, aby som nesmútil, že sa napchávam sám.

Mojej paničke rád robím spoločnosť, lebo mi všetko dovolí a nemusím ju o nič prosiť, vie presne kde ktorý strom je môj a ktorá fanynka – teda fenka je moja kamarátka.

Mám ju rád a nedovolím nikomu aby mi ju zobral….sem tam, keď sme vonku a venčím svoju paničku, lebo viem, že to potrebuje, tak sa s ňou aj naháňam, šantím a behám od stromu ku stromu…keby tak chcela lietať so mnou….označkovali by sme si celé priestranstvo a už by nám tam nikto ani nepáchol.

No nič, musím ju naučiť ešte veľa vecí, lebo robieva také srandy, ktoré mne nič nehovoria….akoby som bol u kaderníka…ale veď uznajte – potrebujem to ja ?

tak v stručnosti som sa predstavil a teraz sa ešte na mňa pozrite, lebo viem, že som krásny a obdivovaný…a to si nenamýšľam…minule mi to pošepla jedna prekrásna fenka…ešte sa s ňou stretnem a to bude frmol…
tak sa majte…musím ísť von…panička ma už čaká.

MAX-ík

[jareš]

je 24.12.2007 krátko pred obedom a v našom byte zaznieva známe cŕŕŕŕn.
Práve som sa snažila všemožne dokončiť rozpracovaný koláč, keď vtom zo dverí začuť hlas dcéry…:“mamina, tak mamina…poď séém“…
utrela som si ušmudlané ruky od múky do prvej handry, ktorú som zdrapla do „pazúrov“ a išla som sa na chodbu ku vchodovým dverám pozrieť, prečo tak nástojčivo moja dcéra zvoláva svoju maminku.

Ostala som stáť na prahu haly a v nemom úžase som pozerala na čosi čo moja dcéra držala v rukách.

Bola to klietka, celkom veľká, v ktorej sa šmudlilo čosi čierne, krpaté a s bielym ňufáčikom.

Dc=ra sa nervózne na mňa opäť obrátila:“mamina, tak už to zober do rúk, je to ťažké a už to ledva držím.“

Prebrala som rolu držiaka a vzala som do rúk veľkú klietku s pilinami a krásnou červenou mašľou, ktorá trčala z klietky.

Stále som neveriacky pozerala, čo si to tá moja dcéra tentokrát vymyslela. Netrpezlivo som klietku položila na zem a už aj som ju otvárala. Bol tam celkom malinký čierny jak uhol – zajačik.

Pocit, ktorý mnou prebehol bol zvláštny – čosi teplé a hrejivé sa mi tmolilo okolo srdiečka, z duše vychádzalo čosi nechápavé ale milé…moja dcéra sa tešila a úpenlivo sa pozerala ako zareagujem.

No a ja som zareagovala:“ty si sa zbláznila, čo ťa to zase napadlo?“
Dcéra sa však nedala: „veď si to chcela, sama si to povedala, pýtala som sa či také chceš.“

Celý čas počas monológu som len krútila halvou zo strany na stanu a stále som neverila, že to je naozaj živé a že to je moje.

Nechápavý teplý a milý pocit sa začínal jasne a zreteľne meniť na okamžitú lásku.

Zajko bol krásny a milý, tmolivý, úžasne milučko si pobehával po izbe a svojim chovaním si získaval moje srdcičko ako aj nás ostatných v domácnsoti.

Dostala som čierneho zajačika. Behom nasledujúceho dňa som zistila, že zajko je celkom výbojný a svoje zúbky sa snaží občas zaryť do mojich prstov. Bolo to také páčivé, skúšajúce…čosi ako:“môžem?…uhryznúť?“

Naostro však nehryzol nikdy. O dva dni sa dcéra ozvala, že si ide po ďalšieho zajačika. Vraj bude šedý a bude to zajac. Pretože to prvé, to čierne to je zajačica.

Nedalo mi to, aby som sa nešla pozrieť na rodisko mojho zajačika a obzrieť si nového šedého zajaca, ktorého som síce nevidela, ale akosi som v kútiku duše začínala cítiť, že tento šedý, to je ten, ktorý mi bude patriť.

Keď sme prišli k majiteľke, držala šedého zajačika v náručí a usilovne ho hladkala, spomenula nám, že je veľmi milý, oblizuje prsty a nechá sa hoc aj celý deň nosiť na rukácha hladiť sa.

Hneď ako som ho zbadala, vedela som že tento je ten pravý, ktorý mi bude patriť. Dcéra začala so mnou „bojovať“ o právo na získanie zajaca. Pri pohľade na mňa je každému jasné, že nemala šancu. Zajačika som si do náručia prevzala ja a už aj som trielila dole schodadmi do auta. Celý čas som ho držala v náručí a tíšila a hladkala som ho.

Bol taký odovzdaný, milý a ochotný nechať sa túliť. Po príchode domov, som dcérke odovzdala čierneho „čerta“ a svojho šedého som uložila do klietky, kde bola dovtedy jeho sestra. Dva dni sa aklimatizoval, nejedol, nepil, nevypúšťal bobuľky ani tekuté.

A potom sa to celé začalo. Zistil, že mu je u nás dobre, že v náručí je to to isté ako u majiteľky a mrkvička či jabĺčko sú fantastické. Ani seno nie je na zahodenie. Keď sme ho vybarli von z klietky na prechádzku po byte…veľmi rýchlo si zvykol, že na zvýšený hlas a meno Mišo musí zastať a vrátiť sa späť, skade vyšiel.
Neodpustil si, aby si neoznačkoval dve periny svojím močom a výkalmi…to sú také malinké tvrdé bobuľky.

Keď to urobil po druhý krát, dostal zaracha a v klitke strávil celý deň. Zajačia inteligencia nášho Miška stačila, aby pochopil. Odvtedy si dáva pozor. Každý deň sa nechá vyhladkať a potúliť a potom hajdemo na behanie po byte. Jeho skotačenie skutočne nemá nič spoločné s chápaním, pretože jeho výskoky a preskoky a iné skoky nemajú „hlavu ani pätu“. Proste len tak vymýšľa a hrá sa, že je na lúke plnej zajacov a práve ich naháňa predátor…atď.

Včera sa moja dcéra zastavila, aby doplnila kamarátku nášmu Miškovi. Priniesla jeho sestru, pretože dcéra odišla na týždeň na lyžovačku do rakúskych Álp a jej čert (zajačica Miška) nemôže ostať sama s priateľom, ktorý je viac v práci ako doma.

Skúsili sme, ako budú reagovať…dali sme ich dokopy…stačilo len pár seknúnd, aby sa opäť zvítali a Miško hneď skúšal, aké je to príjemné, keď si vyskúša reprodukčnú techniku.
Po tomto úkaze som pochopila, že ak nechceme mať ďalšie zajačiky, čo nechceme, musíme ich oddeliť. A tak Miško putoval do svojeje klietky a Miška do svojej. Klietky sme dali od seba dostatočne ďaleko.
Na prechádzku vypúšťame vždy každého samostatne. Pričom Miško sa okamžite vydá na cestu za svojou sestrou a oblieha klietku z ovšetkých strán. Miška však na niečo také zvysoka „kašle“. Pobehá si po sedačke, vyskotačí sa a sama si pekne vhupne do svojho domova.

No o týždeň nám ostane už len Miško. Šedý zajačik, ktorý doplnil moju domácu „lekárničku“ a k nášmu Benny-mu pribudol zajac.

Akosi sa mi ľahšie zrazu dýcha…aj do lesa sa mi ľahšie začína chodiť…a cítim prílev novej energie…

A stále sa snažím nájsť tú depku, ktorá ma držala celý čas pred sviatkami ako ja počas sviatkov.

…no…asi nie je… )
ale zajačik ten tu je…

Práve idem von s Benny-m….ale keď príde teplejšie…aj Miško si príde na svoje na zelenej lúke s čerstvou trávičkou…už sa teším…

[svigabra]

Aký trefný názov! To je niečo pre mňa! Budem vďačná za každú reakciu, lebo „koľko ľudí – toľko chutí“.
Neviem kde sa to vo mne nabralo, ale asi som lásku ku všetkému živému podedila po tatovi. Ten mi od detstva prinášal na dovolenkách v Nízkych Tatrách všelijaké koníky, kobylky, (chránené) salamandry, motýle a hlavne úžasné farebné chlpaté húsenice… Z natáčania sem-tam priniesol kuriatko alebo káčatko, od kolegu strakatého zajaca, ale na môj hlavný sen – psa som si musela chvíľu počkať. Problematické obdobie dospievania som prežila vďaka úžasnej dalmatinke Agi, ktorá ma sprevádzala až do dospelosti a „našťastie“ sa nedožila straty mobily (mojej). Určite by sa nehnevala a zvykla by si na to! Žiaľ psí život je kratší a teraz ma už nemôže liečiť, zohrievať, ťahať hore po schodoch, do kopca, pri pádoch poskytovať oporu na vstávanie. Nemá na to čas, lebo sa preháňa v psom nebíčku!
Keď som v roku 2000 „ochrnula“ a vysvitlo, že nie som ani hysterka ani nemám rakovinu mozgu, tak som pochopila, že veľkého hava už nezvládnem. Výber nebol až taký náročný – malo to byť niečo malé, inteligentné (to sú predsa všetky psi), no skrátka niečo chodiace na záchod aj doma – keď nie sme práve vonku. Bol to trochu problém, lebo malé psy mi nepripadali ako psi ale zvládla som to. Môj hlavný životabudič je Hanny – sučka dlhosrstej čivavy. Je taká úžasná, že porodila na 4 x aj zopár detičiek, z ktorých som si musela 2 nechať (prvú a poslednú). Pozornému čitateľovi iste neuniklo, že mám doma 3 psie baby a najviac zábavy máme na prechádzkach po vonku, kde sa správajú ako pravé obranárky a nepustia ku mne ani pekného chlapa! To som si vymyslela – vďaka nim (fungujú ako rozpúšťače sociálnych bariér) mám plno nových známych a kamarátov. Po vonku ma totiž akože ťahajú na vozíku. No nie naozaj (to by ich muselo byť aspoň 20…). Bránia ma pred cudzími psami a keďže sú svorka (bezohľadu na ich malosť) „odoženú“ aj podstatne väčšieho hava (to sú všetci…).
Myslím, že na dnes stačilo o životabudičoch, prajem príjemný večer a veľa dobrej nálady pri čomkoľvek!
Pa Gabi

[vieruš]

Rozprávate o svojich miláčikoch.Aj ja mám takého jedného a prežila som si s ním viac než dosť.Našli sme ho na chalupe.Niekto milý ho vyhodil z auta.Bol špinavý,zarastený a mal na celej srsti dredy ako černosi na vlasoch.Všade za nami chodil a ja som neodolala,keď sa vyvalil na chrbát a pozrel na mňa svojimi smutnými očami. Ja som sa tiež pozrela na Tatenka(môj manžel)smutnými očami a Tatko neodolal a spýtal sa Mamka chceš ho? Keď sme prišli domov samozrejme nasledovala veterina strihanie
a zistili,že náš Dodenko má iba 6 mesiacov.Doma všetko kusal a sem tam sa aj pokakal,ale pomaly sa všetko naučil,akurát,že nepočúval a stále niekde utiekol až sa nám to vypomstilo a prešlo ho auto,to sme boli akurát na chalupe a hľadali ho skoro celú noc.Našiel sa a na veterine ho operovali nie však veľmi úspešne,pretože mu zaviedli fekálnu infekciu do rany a noha mu odhnila a tak mu ju museli amputovať.Prežila so sním bezsenné noci,keď kňučal v bolestiach a ja som s ním najprv ležala v predsieni na deke a hladkala.ale potom som sa rozhodla ho zobrať do postele a teraz spí s nami.Stal sa z neho neskutočný pôžitkár a náš maznáčik,ktorý vycíti,keď sa necítiš dobre,leží pri tebe s labkou položenou na tebe a túli sa k tebe.V podstate mu ani nevadí,že mu chýba jedna nôžka,beží ako keby mal všetky 4. Je to proste miláčik.

[jareš]

Svoje dve zvieratká, ktoré máme doma, milujeme všetci traja, ktorí ešte doma bývame…moja dcéra už býva u svojho priateľa…

Benny – Akita inu (prekrásny veľký pes) a Miško – šedý bytový zajačik…
Dnes, pred malou chvíľkou k nim pribudolo ďalšie zvieratko…môj syn ma už dlhší čas presviedčal, že prinesie domov mačku…na moje odporúčania, ktoré sa časom menili na vyhrážky, nedal. Po každom mojom výleve radšej zdupkal do bezpečia svoje izby a myslel si ďalej svoje.

Ja samozrejme tiež…neoblomnosť mojej viery, že si to nikdy nedovolí, aby mi priniesol ďalšie zviera, sa dnešným dňom katastrofálne nalomila. Katastrofálne je príliš slabé slovo na popísanie mojho pocitu, keď sa môj syn zjavil s čímsi čiernym skrytým v rukách vo dverách mojej izby a so slastným výrazom a úsmevom, po ktorom si ma môže natierať na chleba, mi ukázal, čo drží v rukách.

Mačka…malilililinká, tak do dvoch dlaní, neuveriteľne kráááásna, pretože je tak malinká a vtedy sa v každej normálnej žene začne nástojčivo ozývať hlas opatrovateľstva, chuť chrániť…skrátka materské city.

Čo vám tu budem vypisovať…prvé slová zneli..tak to teda nie…toto musí okamžite preč…jééééj, daj mi ju do ruky…

A mačka ostala…všetci traja sme z nej totálne na vetvy, je tak neuveriteľne malinká, papať vôbec nekce piť tiež nie…a strašne nástojčivo hľadá svoju mačaciu maminku.

Pred chvíľkou sa snažila pritúliť k nášmu Bennymu, ten ju však odmieta, a tak bezcielne blúdila naším bytom, ktorý sa musí pre ňu zdať ako celý svet, sem tam mňaukla…napokon sa vycikuškala pod manželovu posteľ (ešte to nevie ), no a potom som ju zavrela do synovej izby a išla som pracovať.

po krátkom mňaukaní aj to prestalo a všetko stíchlo. Išla som kuk, čo sa tam deje…vtom sa mačiatko zo synovej postele rozutekalo, skočilo čoby veľký lev z postele, nedbala na nič…a bežala ku mne…slastne sa nechala chytiť, stúlila sa mi do dlaní a začala neuveriteľne priasť.

Preniesla som ju do manželovej postele, ľahla som si vedľa nej, stúlila sa do mojich rúk a labkami si ma pritiahla k sebe, aby mala istotu, že som pri nej a nikam nejdem.

Aj som sa pokúsila labky stiahnuť zo seba, ale bola zakvačená veľmi dobre, pazúrikmi sa zaťala do môjho odevu a len s násilím som musela pazúriky odtrhnúť zo mňa.
Zobudila sa pri tom a pre istotu si schúlila svoju hlávku do môjho podpazušia. Tak som sa, akoby som ležala pri vlastnom dieťati, pomaličky začala plížiť od mačiatka preč, aby som ju nebodaj opät nezobudila…čo sa mi aj podarilo. Ale cica-mica otvoriala svoje okále, usitila sa, že som neodišla a spala ďalej.
Sadla som si za počítač a začala som pracovať.

Premýšľam nad tým, čo sa to tu udialo…to zvieratko je neuveriteľné.
Chýba jej veľmi mamina…má len jeden mesiac.
Ak nezačne piť a jesť…neviem čo s ňou bude.

Tak takto som sa dopracovala k ďalšiemu členovi našej rodiny…len dúfam, že ma z toho netrafí šľak…už takto nič nstíham

[liviap]

Teším sa na tieto príspevky, ale si ich prečítam až zajtra, už je neskoro a ideme spinkať. Pá

[klincek]

mali sme maciatko ked som bola este pubertacka.niekto vyhodil asi maciatka po narodeni ,kup jej kojenecku flasku s takym dudlikom na mliecko podobny prsniku /no myslim taky co sa dava do pusi aj novorodeniatkam ak mama nemoze kojit a skus sunar ako babetku .my sme to tak vtedy urobili a maciatko prezilo ,papalo s flasky ako babetko to bolo fakt roztomile.a ozaj sa vypiplala na peknu slecnu .urobte jej miestecko s pieskom napriklad kde bude chodit curat a kakt ,macicky si to co vylucia lubia zahrabat ,len to treba casto menit ,ale este je malinka moze trvat kym si zvykne .drzim vam aj macicke peste aby sa pozviechala a mali snej radost

[klincek]

co robi maciatko ,jarka?

[jareš]

Zdenka…ani sa nepýtaj…raz poviem…ale teraz by som veľmi potrebovala…takú canisterapiu…veľmi

[svigabra]

Musím sa podeliť s milou (odtiaľ potiaľ) príhodou zo včarajšej noci. Chcela som si disciplinovane ľahnúť spať v normálnom čase. Nabúral mi to iba jeden diel celkom dobrého seriálu, ktorý dávali nepríjemne neskoro. Potom som už zaľahla a normálne spala. Zrazu ma zobudil zúrivý brechot mojich mikro-psov. Nedali sa umlčať, okrikovanie nepomohlo. Boli 03:00 hod. a vážne sa mi nechcelo vstávať. Blondýna Arinka sa z toľkého štekotu začala dusiť (vďaka svojej krátkej papuľke). No nebolo mi všetko jedno. Podarilo sa mi malé (čiže dospelé dcérenky) zavolať ku posteli a zobrať ich ku sebe – ako voľakedy. Už totiž všetky „bývajú“ dole, čiže na zemi.
Mali úplne ľadové nožičky ale ukľudnili sa. Iba občas brechla ich mamina ktorá zostala pri dverách. Keď sa tu ráno zastavili moji rodičia idúc do práce, tak prišli s tým, že na chodbe niečo príšerne zapácha. Mamu napadlo, že sa do domu dostali mačky zo záhrady – ale toľko ich tu ani nežije aby vyrobili taký vražedný smrad.
Odvážny otec si zobral baterku a išiel prepátrať schodisko. Pri dverách do záhrady našiel ležať počurabého bezdomovca s igelitkami… Namieril na neho mini baterku a povedal mu že VON! Zo zeme sa pozbieral mladý, vysoký muž korý tu iba prespával… Brána sa u nás zamyká takže netušíme ako sa sem dostal.
Znovu som bola „poučená“ vlastnými psami, že aj keď brešú trochu viac ako by bolo milé tak majú na to zakaždým vážny dôvod. gabi

[liviap]

Pes je jediné stvorenie na svete

ktoré Vás miluje viac než seba.

[Autor]

Príspevky