[jareš]

Rekondičný hipoterapeutický pobyt pre čerstvo diagnostikovaných využilo celkovo 20 pacientov zo Združenia SM Nádej. Pobyt dával tušiť veľký zážitok, ale hlavne dobrý výsledok, ktorý nedal na seba dlho čakať. Čo sklamalo hneď v prvý deň rekondičného pobytu, bolo počasie, ktoré sa s nami zahralo nepeknú hru. Čiastočne to skazilo prvý dojem, ale napokon sme dokázali aj túto prekážku zdolať. Po vzájomnom zoznámení sa v prvý deň, sme prakticky okamžite začali s programom, pre ktorý sme sa vydali na takú ďalekú cestu ako sa vraví „pánu bohu za chrbtom“. Nezľakli sme sa upršaného sychravého počasia a cvičili sme aj napriek kvapkám dažďa vonku. Vyzeralo to, akoby sme cvičili pomedzi kvapkami dažďa, ale pravda bola, že sme si počkali na suchší čas a ten sme aj okamžite využili. Zvyšok programu sa niesol v interiéroch. Či už to boli špeciálne cvičenia vo vode, ktoré sme absolvovali denne, špeciálne vaňové kúpele výhradne určené pacientom s dg. SM, a samozrejme masáže, ktorými sme sa pekne pomaličky dostávali opäť na nohy ( ako je známe SM-kári majú práve nohy najviac postihnuté). V telocvični sme okrem pravidelného denného cvičenia s vlastným telom, cvičili aj na fit loptách a poniektorí – tí, vtedy práve bez vážnejších stavov – si to rozdali aj v posilovni (pod odborným dohľadom inštruktora) a väčšinou len na stacionárnych bicykloch, nakoľko na obyčajných bicykloch určených do prírody to väčšina z nás nedokáže (strata rovnováhy, točenie hlavy).
Škaredé počasie nás dlho netrápilo a po pár dňoch sme konečne zasadli aj na chrbáty koňov, čo napokon bol aj hlavný dôvod našej ďalekej cesty. Po vzájomnom dohovore s lekárkou kúpeľov, sme si neodpustili, aby sme nejakú tú procedúru s koníkmi ešte pridali. Kone boli aj napriek chúlostivému počasiu veľmi milé, poddajné a ochotné odviesť každého. Špeciálne určený personál nás pri terapiách pridŕžal a slovne určoval, čo máme robiť. Pocit na chrbte koňa, hoc vonku bolo takmer k nule sa blížiaca teplota, bol úžasný. Teplo sálajúce z koňa zohrievalo naše nohy a telo sa šírilo do celého skrehnutého organizmu, do každej bunky a zohrievalo nás viac, akoby sme vôbec očakávali. Po terapeutickej jazde sme z koňa schádzali akoby vymenení, s úžasným pocitom, ktorý nebol predtým poznaný. Jednotlivé jazdy na koňoch posúvali naše stuhnuté a chorobou postihnuté telá do roviny lepšej pohyblivosti, uvedomovania si vlastných svalov, schopnosti vedieť použiť aj nevládne a pohyb odmietajúce hnáty. Táto procedúra bola jednoznačne úplne najlepšia a pre nás – pacientov s dg sclerosis multiplex najideálnejšia. Napokon, v čase osláv nášho prvého výročia založenia ZSMN v Bratislave, sme si neodpustili, aby sme si na koníkoch opäť zajazdili.
No pobyt sa rýchlosťou blesku chýlil ku koncu a nám sa začal zračiť na tvárach smútok. Nechceli sme, aby sa to tak rýchlo skončilo, keď sme mali pocit, akoby sa to práve len začalo. Napokon sme si dali sľub, že sa tu v Číži stretneme na hipoterapii aj budúci rok (2009). Číž je pre tento druh terapie a špeciálne pre SM-károv najideálnejším miestom. Tak sme odchádzali s myšlienkou skorého uvidenia sa v roku 2009.

[Autor]

Príspevky