Továreň na hračky
Bez ručičiek a bez nožičiek, bez trupu a hlavičiek. Na bežiacom páse
sa pohybujú slepé a bezvlasé hlavy. Na konci pásu do škatule padá
skoro živá hlavička. Dráždivo otvorené karmínovočervené ústa s dvomi
zúbkami a nebesky modrými očami. Viečka klipkajú a pootvorené ústa
chcú niečo povedať, len im nerozumieť.
Nekonečný pás stále postupuje . Na posteliach ležia ľudia s hadičkami
vo všetkých telesných otvoroch. Do žíl tečie permanentne červená,
alebo bezfarebná tekutina. Rachotiaci prístroj vháňa do pľúc vzduch.
Na hrudi a na prste je pripojené EKG. Všetky úkony s matematickou
presnosťou sú naprogramované iba s jedným cieľom. Udržať životné
funkcie.
Nekonečný pás ide stále ďalej a ďalej. K telu sa pripájajú ružové
ručičky s polootvorenou pästičkou. Gesto sa zdá smiešne. Nekonečný rad
ružových telíčok a ručičiek v komickom geste. Nohy vypadávajú na
bežiaci. Paradoxne ležia bez pohybu. Ruky ich chytajú a šikovným
pohybom ich prikladajú a spájajú s trupom.
Hodiny stoja nad živou bábkou. Skalpel, svorky, sušiť, ihlu. Stručné
a presné pokyny riadia prácu niekoľkých ľudí. Bábky nepočujú, nevidia
iba čakajú. Čakajú bielu posteľ s pachom dezinfekcie. Poduška je malá
a paplón ťažký.
Telíčko má už blond hlavičku. Očká veselo žmurkajú. Vedľa na stole
ležia šaty tých najodvážnejších strihov. Hlboké výstrihy, flitre,
čipôčky. Topánočky na vysokých opätkoch. Farby od výmyslu sveta.
Veselé klobúčiky. Malé kabelky, do ktorých sa nezmestí ani najmenšia
minca a slnečníky. Veľa nezmyselných doplnkov.
Sestra zatiaľ bábke z mäsa a kostí utiera orosené čelo. Prístroje
monotónne hučia. Srdce poskakuje hore, dole. Červená čiara je veselá.
Srdce si pohadzuje kamienok. Jednotka, trojka, sedmička. Detská
škôlka. Desiatka a som doma. Vedľa veselej čiary sú číslice.
Šesťdesiat, sedemdesiat, osemdesiat. Stále dobré čísla.
Šikovné ruky skladajú kartónovú škatuľu. Biely hodvábny papier
šuchoce až z toho tŕpnu zuby. Bábika, s atribútmi ženy a nezmyselne
dlhými nohami ide do sveta v lepenkovej škatuli vystlanej hodvábnym papierom.
Niekde sa dievčatká tešia na darček. Do pamäte si zapisujú nové mená.
Netrpezlivo čakajú na sviatok.
Veselá červená čiara začína skákať jedna, desať, jedna, desať. Sestra volá lekára.. Nula, nula, nula. Čiara je neodbytne rovná. Nepríjemný
zvuk, smrť.
Posledné úpravy. Drevená škatuľa na mieru. Biely satén a malá poduška. Bábka už nikoho nepoteší, už nikomu neukáže krásu lásky. Obe idú tíško do sveta, také podobné a nepodobné s nemými ústami.
.
