Zvoní mi telefón.
Text neprešiel gramatickou úpravou.
Zvoni mi telefon, otravene sa pozriem, kto „otravuje“. Jeeejky, Brigita.
„Sestra“
Ako deti na základke sme sa posestrili a odvtedy si hovorime sestry…ani ja ani Brigit sme sestry nemali. Len sami brachaci
Do telefonu mi povie, ze ide na tabor, aby som vraj isla aj ja…je to vraj super a ved preco nevyskusat. Skoro mi padol telefon. Ved…co vari zabudla ? ako mozem s mojou chorobu cvicit a este k tomu aj pravidelne. Pekna blbost. Nieco mi svitlo v hlave. Skus to. Vravi mi tichy hlas rynuci sa mojim mozgom. Dobre. Idem.
Napokon, ved idem len do poctu, ma ich tam byt desat a jedna osoba im chyba.
Co na tom, ze som byvala sportovkyna, ze som stale trenerka vo vysluzbe, co na tom, ze by som velmi rada dalej trenovala – cvicila…co na tom ????
Ja uz nemozem nic. Moj zivot sa v jednom okamihu zmenil od zakladov. Vsetko, co som robila, co som milovala, vsetko sa skoncilo. A ja som hladala novy dovod pre co zit. Trvalo mi to takmer 9 rokov. Devat dlhych a ciernych rokov. A potom prisiel telefonat.
Volala moja sestra.
Prave som sa vratila z treningu. Bola som v Silovom institute. Este pred nedavnom sa volali Slovensky Silovy Institut SSI. Chodim sem uz rok. Presne vo februari bol tomu rok, co sa z nahradnicky v tabore stala plnohodnotna cvicenka. Ktora si nic nedaruje.
Uchvatilo ma to vsetko, co sa tu kona. Moje telo – div sa svete – neprotestuje. Prave naopak, hlbokymi duskami si naciera zo vsetkeho, co tu je mozne ponuknut. Treningy. Silove treningy, ktore som dovtedy vobec nepoznala. Kratkych par sekund vykon a par sekund oddych. A takto dokola. Moje telo prijalo tuto ponuku a mne sa zmenil svet. Presne v tom istom roku, kedy som nastupila premenu mojho zivota v SSI som zaroven v mojej „praci“ vymyslela akciu „Od Tatier k Dunaju na bicykli aj napriek skleroze multiplex“.
A uz je to vonku. Ano, mam nevylicitelnu chorobu. Som eSeMkarka. Takto sa volame.
Je to skratka. Sclerosis multiplex – nie, nehladaj na nete. Sclerosis multiplex (SM) je chronické neurologické autoimunitné ochorenie. NEVYLIECITELNE. Ale liecitelne. Akutne stavy zhorsenia sa daju liecit. Aj ked po kazdom „ataku“ prichadza zhorsenie zdravnotneho stavu.
Je to chorba, kde pri plnom fungovani mozgu, telo pomaly ale isto prestava fungovat. A kedze ide o cely nervovy system, pomaly ale isto nefunguje v tele nic.
Po mojej diagnostike som zalozila Zdruzenia SM Nadej. Mala som bohate skusenosti, bola to pre mna malickost. Rozrastli sme sa velmi rychlo a pre moju neutichajucu aktivitu sme sa velmi rychlo stali nielen znamymi po celom Slovensku ale hlavne celonarodnou spolocnostou pacientov s SM.
Poriadame vselico pre pacientov. Najviac sa im pacia rekondicne pobyty. S roznym zameranim.
Je jasne, ze mam najradsej sportove zameranie.
Celych tazkych 9 rokov som sa marne snazila ludom vstepit, ze sportovanie nam moze pomoct. Na rekondicke este ako tak posluchli – pre pokoj v „rodine“. Ale inak sa doma vsetko vratilo do starych kolaji.
V SSI bolo naozaj skvele. Vsetci sem chodia preto, lebo si chcu zacvicit. Ziadne vyhovorky. Ale tvrda makacka. Treneri, ktori nas mali na starosti – divne. Ale oni boli stale dobre naladeni. Nestalo sa ani raz, aby mal niekto naladu pod psa a preniesol ju na trening. Poctivo sa venovali svojim „zverencom“. Radili. Pridrzali. Napravali. Obcas to aj bolelo. Ale nikdy ziadny kompromis. Nedalo sa vyjednavat. Prave naopak. Vzdy sa snazili, aby z cloveka vyslo viac, ako si len myslel, ze naozaj aj dokaze.
A ludia aj dokazali viac. Zvysovali svoje vykony. Zlepsovali sa. Viditelne a aj realne podla merani.
Proste praaaada.
A tak ma napadlo. Priniest toto cudo medzi nas. Medzi pacientov. Ukazat im, ze to ide. Ved som to sama dokazala. Musia to predsa dokazat aj oni.
Prvy rekondicny, kde som sa snazila dopravit trenerov z SSI. Aby nielen ukazali, ale aby aj dokazali, ze vsetko sa da, ze to ide. Staci naozaj iba skusit a chciet.
Dohodli sme sa s Ricim. A Rici zobral Kubka. Na prvom rekondicke, kde sa obaja treneri objavili, boli s nami len jeden den.
Vysledok?
Carovny. Vsetci makali o dusu. Snazili sa a prekonavali sa. Radost a pycha.
Zaverecne vyjadrenie po rekondicke. Toto bol ten spravny rekondicny pobyt.
Presli Vianoce aj Novy rok a prisli dalsie vsedne dni. A ja som pokracovala v treningoch.
Opat sa mi stali tie myslienky. Nielen ze pokracujeme druhym rocnikom v projekte Od Tatier k Dunaju, ale zaroven sa uz aj cielne pripravujeme na dosiahnutie vytuzeneho ciela – prekonat samych seba. Prekonat myty a povery o SM. Prekonat 400 km na bicykli napriec Slovenskom.
Opat som sa obratila na Riciho. A Rici povedal Robovi. Dohodli sme sa, ze pridu na cely tyzden. Bol z toho napokon trojdnovy pobyt s nami.
Ale ten vysledok.
Nasi pacienti maju roznu mieru postihu. A je to aj patricne vidiet.
Niektori tazko chodia, niektori posuvaju jednu nohu, niektori sa pridrzaju palicky.
Atak dalej.
Ale vsetci vedeli, ze choroba nechoroba, Jarka zariadila specialnych trenerov. A trenerov treba posluchat.
Prvy den. Rozcvicka. Ako vzdy, mysleli si, ze len tak pokrutime rukami, trosku nohami a ide sa na ranajky. Hahaha. Rici s Robom sa sice najprv s nami zasmiali, ale potom nekompromisne zavelili na rozcvicku. V SSI je rozcvicenie velmi specialne. Okrem ineho sa pri tom lezi na chrbte a mucia sa koncatiny, ale aj cele telo.
Tak som bola zvedava, ako toto zvladnu nasi pacosi. Posluchli vsetci, ale to cvicenie, priznavam, obcas som nevydrzala a musela som vypustit paru – rehotala som sa poriadne. Nastastie sa nikto neurazil. Vsetci sa fakt snazili – neslo to.
Prisiel prvy trening – boli sme podeleni na tych akoby lepsejsich a tych akoby horsich.
V podstate sme boli horsi vsetci. Iba niektori este dokazali nohami prepletat a niektori …no skratka, ved SM.
Nebudme to tu popisovat. Poviem, vysledok.
Trenovali sme s chalanmi tri plne dni. Od rana bozieho do vecera. Rozcvicka, ranajsi trening. Poobednajsi trening. Vecer wellnes, bazen, masaze.
Cele tri dni v plnom nasadeni.
Vsetci to zvladli.
Treneri nemali zlutovania, nesetrili nikoho, pre nich nebol nikto chory. Nebol dovod lutovat. Ved nas prisli odtrenovat. Svoju ulohu plnili na vybornu.
Prvy den sa vsetci ledva hybali, nik sa poriadne nedokazal (cest vynimkam) popasovat s cvikmi. Behat pocas rozcvicky – hahahaha. Nechyrovali. Sem tam sa niekomu podarilo pobehnut na par krokov. Viac menej chodili. Vo stvrtok, ked uz chalani boli doma a my sme ostali sami na sustredeni, rozvicka riadne ficala dalej. Akozto byvala trenerka som ujala vedenia rozcvicky.
Prisli sme na ihrisko a nadychla som sa, ze idem vydat prikaz, co robit. Nestihla som. Vsetci sa zrazu vychytili a rozutekali sa po obvode. Takmer som odpadla. Este som nieco taketo nezazila. Oni skratka vsetci behali. A tak som sa pustila za nimi. Presla kompletne cela rozcvicka, nikto nereptal. Robili vsetko a spolahlivo, tak ako to ukazoval Rici.
Oni to dokazali spravit. Tie specialne SSI rozcvicky, nasi pacosi hravo predviedli, za tri dni.
Prvy den cvicenia, sa viac menej vsetci potacali a vzdychali a ochkali a jojkali a … no, ved to poznas.
Na treti den taka Darinka, ktora si pomaha palickou, sama cupitala, pekne dvihala nohy, a stehna sa jej nedotykali. Ona skratka chodila…a sama.
Provler, ci sanky, ci iny Strongmenovsky cvik…vsetko jedno, vsetci makali a makali.
Kazdy jeden chcel dokazat, ze to nic nie je. Ved ani nemali svalovku po prvom treningu. A to ju vsetci cakali. Vsetci sa pripravovali, ako sa rano nepostavia z postele, ako nebudu vladat chodit.
Vsetko OMYL. Nic z toho sa nekonalo. Kazdym dnom boli lepsi a lepsi. Silnejsi a obratnejsi.
Stal sa zazrak. SM-kari cvicili. Co cvicili, oni sa priam prekonavali. Bolo to vidiet a citit. Zlepsovala sa im chodza, drzanie tela. Mali zrazu vacsiu istotu.
Vravim, zazrak.
Ledva som dychala. Bala som sa, ze tento krasny pocit sa skratka strati. Ze to je len sen a on sa vypari. Kazdym dnom som cakala, ako sa kto bude citit, ako sa komu bude darit.
Po navrate domov sa neskoncil ziadny sen. Jeden z pacientov sa chysta nastupit v SSI, chce sa dat na taborovy trening – tak ako som zacinala ja.
A vsetci sa uz nevedia dockat, kedy sa bude konat dalsi rekondicny pobyt – sustredenie. So specialnymi trenermi z SSI. Bude v septembri presne v tych istych priestoroch a s tym istym zameranim. Vsetci do jedneho sa priamo na mieste opat prihlasili na pobyt. Je obsadene.
Par vyjadreni:
Jaruska Valcekova:
Všetkým účastníkom sústredenia Ďakujem…za mimoriadny prístup, uvedomelý postoj ako aj úprimnú zodpovednosť voči všetkým tréningom a trénerom.
Teším sa na všetky ďalšie sústredenia…
Petra Kobetičová, Dáša Pašková, Jaroslava Adamovičová, Ivka Kimličková,Nórika Droppanová, Ružena Horváthová Szallerová, Ivana Kubalová-Golejová, Ľubica Fitzelová, Marta Lajstríková, Darina Hlaváčová, Juraj Rossi Žilavý, Fero Tomko, Rastislav Toman, Radovan Sulek, Michal Perašín, Robert Maglen
Ivana Kubalová-Golejová sústredenie bolo super,veľká vďaka patrí Tebe za super zorganizovanie
Marta Lajstríková Ivka ma pravdu a tesime sa nabuduce (smile)
Ľubica Fitzelová Vďaka za premyslene zorganizované sústredenie a výborných trénerov. Vďaka ich výbornému prístupu sme dokázali prekonať sami seba.
Bolo to celé výborné. Ubytko, jedlo, welless, obsluha, koníky, kolektív. Ešte aj počasie nám prialo…..A najväčšia vďaka patrí Tebe, Jarka.
Dáša Pašková Dobra energia vznikla (smile)
Radovan Sulek Ďakujem za každého z vás čo ste vstúpili do mojho života každý osud každá rada, pomoc ale hlavne vaša radosť zo života má určite posúva ďalej Ste super ľudia
Jaroslava Adamovičová Skvelý týždeň… ďakujem priatelia….. a ďakujem Jarka ….
Ružena Horváthová Szallerová …. bolo super, super, dakujeme v prvom rade Tebe, trénerom, spolupacientom ..,… bolo opäť výýýýborne. Vdaka, vdaka … (smile)
Michal Perašín Jarka my dakujeme! Fantasticky pobyt v krasnom prostredi a s perfektnymi ludmi. Bolo nam viac ako potesenim stravit tam par dni s vami?
Ivka Kimličková Bolo super a ďakujem za všetko (smile)
Darina Hlaváčová Tato rekondicka bola pre mna super vdaka Robkovi ktory mi vratil aspon na chvilu ten skvely pocit ze som mohla chodit bez palicky a teraz budem robit vsetko pre to aby sa ten pocit vratil
Jaruška Valčeková Robert Maglen je tym clovekom, ktory ti vratil chut do chodze…a ty to teraz dokazes urcite aj sama…cvicenim…a dalsim sustredenim, ktore bude uz onedlho…velmi sa tesim..
Jaruška Valčeková Dakujeme Strength Institute za trenerov Michal Perašín aRobert Maglen. Dokazali s nami vykonat carodejne divy…vsetci sme to citili, videli a prezili…ten pocit skratka stal za to…ale ona to bola aj skutocnost…dokazali nam, ze to ide…spravne cvicenie a SM-ka sa stiahne…alebo aspon zmudrie … ĎAKUJEM vam z celeho srdca chlapci, za vsetkych nasich pacientov…
Dakujem vam SSI. Zmenili ste mi zivot. A teraz ho menite dalsim pacientom. Vraciate nam chut zit.