Príbeh Zdenka

Piatok, 9.8.2013, Nová Dubnica…byt na prvom poschodí…byt Zdenka Stratilíka…vchádzam dovnútra, nikdy som Zdenka doteraz nevidela…ale poznáme sa cca 5 rokov prostredníctvom telefonického kontaktu. Veľmi som zvedavá. Otvára mi manželka, krásna a pohľadná osôbka..a už sme v kuchyni…vidím Zdenka, sedí…sedí na vozíčku a už aj začína otvárať pusu… SM-kári sú známi svojou neuveriteľnou pusou…sme skrátka ukecaní a je veľmi ťažké nás čo i len prerušiť a nie to že skočiť nám do reči.

Sadám si za stôl a ideme na to…

Práve som sa zobudil…ako vždy opäť s neuveriteľnými kŕčmi na celom tele…moje nohy sa pohybujú – kmitajú mi takmer meter do výšky. Vtedy nastáva moje prvé „cvičenie“, ak si strčím podušku pod chrbát (zadok), aby som sa dokázal natočiť…prečo ?….potrebujem vykonať potrebu.

(pozerám sa, Zdenko mi ukazuje prázdnu fľašu z aviváže) túto fľašu mám po celom byte…prečo ?…no, veď aby som dokázal vykonať potrebu. Ďalšia procedúra…moja denná dávka liekov, načiahnem ruku na nočný stolík zoberiem si pohár s vodou a lieky. Nie je ich veľa, asi tak 5-6 druhov. Ide hlavne o lieky na bolesť, bez toho nie som schopný fungovať. Ak by som si nedal lieky, od bolesti sa zbláznim. Pokúšam sa posadiť. Musím. Nikto tu nie je. Držím sa postele, snažím sa zachytiť nejako sa skrátka musím sa posadiť. Ako prvé prichádza na rad pohladenie môjho Benny-ho von Stratilíka…prekrásny kríženec jack rassel a jazvečíka. Pozdraví ma a pooblizuje ma … ale aj tak ešte prichádza na rad moja ranná očista…utieram sa vlhkým uterákom, kam dočiahnem…to je vlastne moja celá hygiena. Ďalšia procedúra – potrebujem sa dostať na vozík. Na tento akt využívam dosku. Touto doskou sa mi podarí presunúť sa z postele na vozík. Než som sa toto celé naučil, zopár krát som skončil na zemi. Moje ruky našťastie ešte fungujú… teda, mám v nich zatiaľ silu. Ak mám krásny deň, postavím sa a padnem na stoličku. Začal môj deň. Presúvam sa na vozíku do kuchyne kde mám svoj celodenný spoločenský život. Je tu môj spoločník PC. Ešte pred tým si musím splniť svoju „opatrovateľskú“ povinnosť, volám svojej mame a zisťujem, ako na tom je…nakoľko je to 81 ročná osôbka, ktorá prekonala 8 operáciu rakoviny. Ale je na tom lepšie ako ja. Ide o to, aby sme mali spolu kontakt, pretože sa nevidíme…tak sa aspoň počujeme.

Ešte musím povedať, že pravidelné stravovanie sa mi začína meniť na občasné stravovanie…nefunguje mi žalúdok, peristaltika, črevá…nemôžem sa najesť, alebo ak sa môžem, tak len v malých množstvách…nedokážem ísť na misu… neviem vykonať veľkú potrebu. Mám ochrnuté brucho, črevá – nič mi nefunguje. Ak chcem, aby som sa vyčistil, musím použiť svoje vlastné ruky – prsty. Toto je moja realita. A navyše pri tom všetkom sú obrovské bolesti.
Z WC sa plazivým spôsobom po bruchu snažím dostať späť. Rukami posúvam 85 kg telo, ktoré je prakticky nehybné. Nefunguje mi prostata…preto všetko ide cez moju kožu…po každej návšteve na WC sa utieram, akoby som vyšiel zo sprchy. Skrátka sa potím nadmieru a trvalo. Tekutiny idú von cez kožu.

Sedím pri PC a začína môj celodenný program. Píšem maile, telefonujem a snažím sa premýšľať nad tým, aký je život krásny. Som notorický optimista – našťastie. Chcem sa postaviť a chcem ešte chodiť…. budem…viem to. Urobím pre to všetko.

Môj celodenný pohyb je z obývačky do kuchyne a späť a z kuchyne do obývačky a späť a zase a zase. Nemám tu bezbariérový prístup do domu.

Sú tu všade samé schody…som totálne odkázaný na pomoc iného človeka…avšak je tu len moja manželka, ktorá musí chodiť do práce, musí zarábať, aby sme dokázali prežiť…aby sem dokázali žiť.

Som sám, odkázaný na seba a moju vôľu žiť a prežiť…s ochorením, ktoré nesie v sebe hrôzu strach….sclerosis multiplex.

Zdenko Stratilík, vyzerá byť mladý a čiperný. Na nič sa nesťažuje, je plný humoru a veselého cítenia. On vlastne je mladý a žije svoj život tak, ako mu to osud dovoľuje. Vlastne osud mu už toho veľa nedovoľuje.

Má obrovské bolesti, ktoré vidí a čiastočne cíti jeho manželka. Vraví, že Zdenko sa snaží byť hrdina, ale ona vidí, ako strašne trpí. Sama na vlastné oči a uši som videl a počula, ako svoju bolesť prežíva.

Ako to len človek dokáže, takto sa „zmieriť“ s tým, že celý jeho doterajší bohatý život sa zrazu zmestí do dvoch izieb. Do boja za prežitie ešte ako tak dôstojného a kvalitného života.

Dá sa tu vôbec hovoriť o nejakej kvalite ?

Zdenko si zaslúži môj obdiv. Hneď ako sa nám podarí dať dokopy základnú potrebu – financie, určite sa pokúsime skvalitniť život týmto osobám.

Verím, že nám na tejto ceste pomôžete aj vy…vašimi financiami, ktoré sú momentálne jedinou cestou k úspechu.

ĎAKUJEME.

Valčeková Jaroslava – koordinátorka projektu