[vierica]

Radosť na kolesách

Pred viac ako dvadsiatimi rokmi svet stratil chuť, farby, vôňu. Jednoducho prišiel koniec bez nejakej perspektívy. Lekári vyniesli ortieľ skleróza multiplex. Každý si to musel prežiť a je zbytočné hovoriť viac na túto tému.

Videla som sa doma medzi štyrmi stenami, na vozíku. Začala som sledovať všetky výstavy invalidných pomôcok. Objavila sa prvá elektrická trojkolka. Hoci bola iba pokusná, ale bolo to už prvé svetlo v dlhom tuneli.

Napísala som výrobcovi, vtedy ešte v Čechách a ponúkla som sa na testovanie, čo všetko sa s trojkolkou dá a ako bude zdolávať cesty a neupravené chodníky. Akú najväčšiu prekážku zdolá, koľko stupňové stúpanie a nezanedbateľný je aj dojazd. Z dnešného pohľadu to bola odvaha a vyplatila sa.

Po počiatočných peripetiách som bola opäť „zdravá“. Mohla som chodiť na prechádzky, nákupy, do kina ale aj do divadla. Pocit nezávislosti a vlastného pohybu bol úžasný. „Bežala“ som opreteky s vetrom. Môj život nadobudol iný rozmer. Cítila som sa ako frajerka. Nikto si nevšímal moje boľavé nohy, ale závideli mi trojkolku.

Roky plynuli a tak ako sa všetko zdokonaľovalo, zdokonaľovali sa aj elektrické vozíky. Už to neboli len mechanické vozíky s batériou pod sedadlom, hranaté trojkolky, ale už okapotované štvorkolesové „tátoše“.

Prvý krát som ich videla pri otváraní chránenej dielne Scarabeus. Stáli pre dielňou tíško. Jedna väčšia, róbustnejšia a celá krásne bordová a druhá belasá a menšia. Načo klamať, ale zaľúbila som sa už na prvý pohľad. Nesadnúť si a neskúsiť pohyb na nových tátošoch by bol priam hriech. Skúsila som a moje srdce už celé patrilo bordovej Ševtke, lebo tak som ju pomenovala.

Odvtedy som túžila ešte raz si na ňu sadnúť, ešte raz ísť s vetrom vo vlasoch a tíško jej zašepkať „moja, moja“. Hovoriť detailne o parametroch by asi bola reklama, ale hádam čomu rozumie aj laik je rýchlosť cca 9,6 km,, dojazd cca 33 km a čas použitia cca 4 hodiny. Elektromagnetické brzdy, jednoduchá obsluha a bezpečnosť, toto sú hlavné atribúty .

Toto všetko je čo poskytne štvorkolka. Ale aby sme si vyšli v ústrety musíme aj my prispieť niečím k obojstrannej spokojnosti. Chcieť vlastniť je jedna vec, ale mám predpoklady na ovládanie? Iste je to vozítko na chodník. Žiaľ naše chodníky a prechody z chodníka na chodník niesú vhodne upravené a to znamená, že treba vstúpiť do cestnej premávky. Mali by sme ovládať dopravné predpisy. Rovnako treba mať aj rýchle reflexy. Chodníky sú plné ľudí a keď zažijete niekoľko „havárií“, vzdáte sa a investícia bola zbytočná.

Napriek týmto niekoľkým odstrašujúcim vetám, hovorím osloboďte sa od závislosti a odkázanosti na pomoc a radujte sa s vlastného pohybu a samostatnosti na štyroch kolieskach.

Držím Vám všetkým, čo naberiete odvahu,palce.

Ing. Varsíková Viera

[svigabra]

veľmi dobre sa mi čítajú Tvoje príjemne svetaskúsené postrehy. Vždy mám problém keď čítam väčšinový názor, že sadnutie do vozíka je koniec sveta. Pri pohľade na stav našich komunikácií a chodníkov sa niet čomu čudovať ale „koniec sveta“ nastáva pri strate záujmu o okolitý svet, pri absencii záujmu o čokolvek a pri pohltení sa do sebalútosti.
Veľmi Ti prajem veľa bezpečných kilometrov a dúfam, že sa čoskoro s Tebou ponaháňam po cestách a necestách! Ak prispôsobíme rýchlosť tak budeme môcť prevetrať aj moje baby… Zatial sa budem pohybovať s vetrom vo vlasoch na ľudský pohon – vďaka šikovným helperom (sosbným asistentom).
s pozdravom Gabi

[Autor]

Príspevky