Deň 0, 3.11. 2009, utorok: Ráno som už nesmela ani jesť a ani piť, len som mohla vodou zapiť svoje tabletky. Tlak som mala dokonca len 100/60, čo sa mi už nestalo roky. Sestrička mi zaviedla do pravého zápestia „flexku“, ktorú som tam mala v pohode až do druhého dň asi do 16:00. Dali mi 2 infúzie, ak som rozumale správne, tak jedna bol len fyziol. Roztok a druhá bola glukóza. Hlava ma bolela celý deň, ale to je u mňa fakt normálne. Už mi dali aj prví acylpirín – 150 mg – to musím užívať do smrti. Dr. Hartel ma podľa plánu prišiel zobrať autom asi o 10:00 a odviezol ma do Zabrze znova na MR aj s tým špeciálnym softvérom SWI. MR trvalo asi 40 minút. Mali totiž podozrenie, že okrem tej nesprávnej chlopne v ľavej krčnej žile – mala som to nízko, blízko prikľúčnej kosti (tam mám teraz stent) mám možno aj stenózu v bracheocephalickej žile (hlavo-ramenná žila – spája krčnú žilu a žilu vena cava superior – to po slevensky neviem, je to pod kľúčnou kosťou (doporučujem naštudovať si obrázky žíl aspoň v tejto časti tela) to na prvom MR nebolo celkom jasne vidieť a chceli to vedieť už pred flebografiou, ktorá bola naplánovaná asi na 16:00. Oni si teda boli istý aj tým, že minimálne jeden stent mi dajú, len ja som ani vás neinformovala, aby náhodou nedošlo k nejakému chaosu alebo nedorozumeniu. Po MR-ku som asi 2 hodiny čakala na Dr. Simku, lebo mal veľa pacientov zo Slovenska a jedného z Nemecka. Zdržal sa teda dlhšie. Hovoril, že ich bolo 8 alebo 9. Porozprával sa s Dr. Hartlom, ja som to tiež videla a išli sme naspäť do Katowíc. Zasa mi dali nejakú infúziu – len jednu, Dr. Ludyga si spravil Dopplera a prišli aj dvaja ľudia z lokálnej TV, ktorá vysiela aj v Nemecku a v Kanade. Redaktorka bola mladá a aj kameraman. Nahrávali si aj to sono, potom mi ešte išla infúzia, stále som bola kľudná, tlak som mala 120/80 a tep 76 – stále bez tabletiek. Potom mi „zdravotný braček“ priniesol také tenké zelené „šaty“. Prešla som sama na operačku, ľahla som si na stôl, bola tam trochu zima, tak ma prikryli mojim županom. Anesteziologička mi monitorovala tlak a tep – stále v pohode, dala mi do infúzie nejakú „ruskú vodku“ lebo som z toho bola krátko fakt napitá ešte viac než zvyčajne bývam. Pri zákroku bol ako pozorovateľ a radca Dr. Simka, Dr. Ludyga to robil, tesne pri ňom bol aj kardiológ Dr. Kažibucki, kameraman stále niečo nahrával, bola tam aj redaktorka, bol tam ešte jeden lekár, ale toho som nepoznala. Dali mi ešte jednu ruskú vodku a keď už som bola triezva a oni mali všetko nachystané, tak mi Dr. Ludyga vpichol do pravého triesla anestetikum – len to pichlo, trochu som sa zľakla, ale cítiť to bolo necelú sekundu. O chvíľu sa ma spýtal, či niečo cítim, ale necítila som nič a potom som už len na monitore vľavo predomnou videla, ako mi nejaký drôtik lezie vnútri v tele – to bolo nesmierne zaujímavé. Dr. Ludyga to hovoril nahlas, lebo mal pripnutý mikrofón. Ja som necítila fakt vôbec nič. To sa začala tá flebografia. Rozumela som, že niekoľko krát vpichli kontrastnú látku, tesne nadomno mali malý RTG a robili si zábery. Celý čas presne vedeli čo robia a všetko vedeli vysvetliť. Potom mi kardiológ povedal, aby som hlavu otočila trochu doprava a nehýbala sa (kto by sa už len na operačnom stole hýbal!). Už som teda nemala telku, lebo monitor bol len vľavo. Dr. Ludyga si od sestričky vypýtal stent. Cítila som niečo čudné v hrudi, veľmi krátko, potom krátku ale veľmi malú bolesť pod ľavým uchom a ešte do ľavej ruky. Keď si vytrhnem jeden vlas, tak to bolí rozhodne viac. Ani som im to počas zákroku nepovedala, lebo to podľa môjho úsudku nestálo za reč. Potom kameramanovi a redaktorke povedali, že zákrok je ukončený. Len predpokladám, že ten drôtik – katéter zo mňa vytiahli, ale to neviem kedy a Dr. Hartel mi tlačil jeho prstami na to trieslo. Vysvetlil mi, že to aby sa zastavilo krvácanie. Potom mi zo stehien odlepil dva kúsky nejakej lepiacej pásky, tak to teda trochu bolelo, ale ja vždy tvrdím, že odlepiť si leukoplast bolí. Našťastie som bola po depilácii aj nôh a aj triesiel, takže to nebolo brutálne. Keby som ale bola chlap, tak by to bolo aaaaaaauuuuu. Zdravotný braček so sestričkou mi nechali tlakový obväz na triesle a omotali mi okolo bedier elastický obväz. A bolo po srande. Prehupla som sa na taký vozík – vedela som, že už smiem len ležať. Zasa mi spravili dopplera, ale tok krvi bol stále zlý až žiasdny. Dr. Simka vysvetľoval Dr. Ludygovi, že to je normálne a je to v poriadku, to si po tých 37 rokoch ten mozog musí nato trochu zvyknúť. Previezli ma na izbu, tam som sa prehupla do svojej postele a bola som úplne v pohode.
Katéter/cievku som si do močového mechúra zaviesť nedala, ani ma veľmi nenútili, len mi to ponúkali. Samozrejme, že sa mi chcelo každú chvíľu cikať, no ale stále lepšie než zacievkovať. Ja som to síce zacievkovaná ešte nikdy nebola, ale asi to fakt nie je príjemné. Asi prvé 4 hodiny tesne po zákroku mi bolo veľmi teplo v tvári, bola som červená, teplotu som nemala, ale viac pacientov z USA to po zákroku spomínalo. Prišiel ma pozrieť Dr. Simka aj Dr. Ludyga, neskôr aj s manželkou, lebo ona chcela v piatok urobiť nejaké špeciálne CT zrakového nervu – ona je očná lekárka. Samozrejme som súhlasila. Asi po hodine mi trochu uvoľnili ten elastický obväz, lebo som to mala vraj veľmi stiahnuté a preto sa mi chcelo často cikať. Mne ten obväz nevadil, ale mali pravdu. Tlačilo mi to na mechúr.
.
…dúfam, že všetko prebehlo OK a čoskoro sa dozvieme ďalšie pozitívne správy
