[jareš]

Už dlhší čas pociťujem, že nevládzem chodiť…osobne to prisudzujem mojej časovo a aj fyzicky náročnej práci a ustavičnej únave…

ale fakt je, že som až takéto problémy nemala, nohy ma takmer nepočúvajú a totálna únava organizmu sa mi presúva do nôh…

Je to pre mňa katastrofálne zistenie, mala som to aj pred tým, ale po určitom čase sa mi to dalo do poriadku a chodiť som mohla

teraz je to akési divné a trvá to akosi pridlho…

Snažím sa aj napriek tomu nevšímať si tento stav a nepoľaviť v pešibusovom tréningu…aj keď to stojí priveľa námahy…

Môj manžel navrhuje už dlhší čas, aby sme si zakúpili domáci trenažér bicykel…obávam sa, že sa z neho stane dobrý vešiak, pretože, keď som príšerne unavená (čo som v poslednom čase skoro stále), tak si myslím, že ma ani nenapadne sadnúť na bike a ešte posilovať nohy.

Aj keď viem, že práve stehenné svaly sú dôležité pre nás, aby nás udržali…

Má niekto z vás doma domáci bike ?

[Anonymný]

Jarka ja nerozumiem „snažím sa aj napriek tomu nevšímať si tento stav a nepoľaviť v pešibusovom tréningu“ ??? To sa dá? V spálni máme bicykel – trenažér, ale niekedy sa mi ňom ani nohy neudržia – nieto ešte ťahať do pedálov. Mne sa tiež zdá, že táto jar je nejaká divná – vždy sa mi na jar uľavilo a teraz je to úplne opačné. Nepociťujem – naozaj nevládzem chodiť.

[jareš]

som odjakživa športovec…

hoci ma to neuveriteľne vyčerpáva a bolí ma úplne všetko, nevládzem s nohami, ale keď mám čas a dá sa tak do toho lesa proste idem…trvá mi to síce minimálne raz toľko ako inokedy…

ale snažím sa nezľaviť…teda, chodiť, chodiť, chodiť

ani nebudem písať, koľko sebazaprenia ma to stojí, pretože tu máme samé kopce a ja už len čo vyleziem z domu, narazím na strmý kopec, ktorý ma hneď oberie o všetku energiu a silu a potom sa už len presviedčam, že ešte kúsok, ešte kúsok

Evička, neviem, ako dlho to vydržím, ale kým dokážem ťahať nohy za sebou, chodiť musím…proste musím

[Beata]

u mna to nie je otázka chcenia. ja by som aj chcela, ale dám príkaz nohe, že „urob krok“ a noha nič – neurobí. niekedy ju silno poškriabem, cítim to, noha to tiež cíti, trochu sebou šklbne, ale hnusoba jedna, krok neurobí. komunikácia medzi mnou a mojou nohou je na mŕtvom bode.skúsim sa jej milšie prihovárať, možno sa jej nepáči „tón“ môjho hlasu. uvidíme…

[Anonymný]

Presne o tomto píšem – ani u mňa to nie je otázka chcenia – nohy skrátka odmietajú poslúchať a je im úplne jedno, že ja chcem… V normálnych časoch u mňa nebol problém na bicykli urobiť trasu Martin – Oravský Podzámok a ešte si aj prebehnúť hrad – a to som ani tak nechcela, ako to skrátka šlo samé od seba. Hm, alebo žeby som teraz málo chcela?

[jareš]

Viem, o čom to píšete…nebudem hovoriť, že to chápem, lebo sa mi to ešte tak ďaleko nedostalo, zatiaľ moje nohy vykonali moje príkazy…
Ale práve z toho dôvodu, aby som oddialila stav, o ktorom obe píšete, snažím sa to oddialiť „trénovaním“.

Viem, že sa mi to možno nie celkom podarí, zhoršuje sa mi pomerne kriticky stav, ale kým to ide…baby, viem, že by ste robili to isté…“trénovali“ by ste pokaiľ by vám to nervy dovolili…

viem, že teraz to už možno u vás nejde, ale viem aj o prípade, kde odomňa straší muž ležal rok nehybne…a pomaličkým uvoľňovaním, precvičovaním sval po svale, prst po prste v leže na chrbte…on sa proste nakoniec rozhýbal…osobne ho poznám, je z Moravy a učil ma na cvičiteľskom kurze

Netvrdím, že je to u každého rovnako….koľko je SM-károv, toľko je aj rôznych SM-iek…čo platí u jedného, nemusí platiť u druhého…

Beuška, pripravujeme to, o čom som ti už písala…nie je to však na čas jednoduché…ale ak sa to zdarí…tak budeme mať kde chodiť cvičiť aj bez toho či naše telo chce, alebo nie.

[Beata]

cvičenie ma vždy trocha deprimovalo, lebo vždy som chcela viac ako som dokázala. neohrabané pohyby a neistá chôdza – radšej som si išla sadnúť do prvého bufetu. niet sa čím chváliť, ja viem, cvičiť treba.
a ten straší muž, čo ležal – on sa rozhýbal sám, alebo ako to dokázal?

[jareš]

ten muž ležal defacto ochrnutý a postupným precvičovaním jednotlivých svalov sa mu začalo uvoľňovať svalstvo…niečo z toho nám aj ukázal, ako cvičil a čo robil…

neustále som mu neverila, ale nakoniec som pochopila, že nesranduje…

vieš, ak nám schvália nejaký ten projekt, ktorý som podala, pozveme ho na nejaký náš rekondičák…veď som robila projekt aj pre vozíčkarov, ak by to vyšlo, zavolala by som ho…a mohli by sme s ním spoločne cvičiť…

nie som tak zdatná, ako on, moje vysvetlenie je viac menej laické a nepresné…

[jareš]

všimla som si čosi zaujímavé

vo večerných hodinách som akoby viac rozhýbaná…teda aj tá chôdza je razantnejšia…ak sa to tak dá nazvať

keď idem večer so psom von, tak musím zdolávať ten kopčisko nad cestou a už sa ani nemusím držať manžela, dokážem to prejsť sama…ja len, chválim sa ?

[inga]

Ahoj Jarka. tvoje slová „kriticky sa mi zhoršuje stav…“ – drsné slová. Jarka spomaľ. Ale naozaj, nie len akože… Za ten čas, čo chodím na tieto stránky som pochopila, že si veľký ťahúň pre všetkých, ktorí musia bojovať s touto diagnózou. A preto musíš myslieť na to, aby si bola čo najzdravšia čo najdlhšie. Preto trošku zvoľni tempo. Máš určite okolo seba ľudí, na ktorých môžeš niektoré veci delegovať. Tak deleguj a trochu oddychuj. Ja viem, že ťa ani nepoznám, ale mám len taký pocit, že by si si mala oddýchnuť. Aby si už nikdy viac nemusela písať, že „stav sa mi kriticky zhoršuje“. Veľmi ti držím palčeky, aby nožičky neblbli a robili čo majú, bez toho, aby si ich do toho musela nútiť.

[jareš]

máš pravdu a už som začala zvoľňovať…

musím sa začať venovať sebe…Maroš ma už dvakrát volal, aby som došla do posilky…viem, ako úžasne mi to pomohlo prvýkrát…ale akosi som nenašla čas…vždy sa mi do toho postavilo čosi dôležitejšie…

tak, už to tak nebude…

Ingridka, si milá, aj keď as nepoznáme, môže sa to zmeniť, ak prídeš na Krok…aj s dcérkou…bolo by to super…

zatiaľ páá

a ďakujeeem

[jareš]

počuj…je to fakt, že prejdeš z deň hoc aj 20 km ?

je to šialená vzdialenosť…ráta to ten krokomer správne ?
Nechcem samozrejme spochybňovať tvoj krokomer a tebou uchodené kilometre…iba si tak hovorím….že je to nielen dosť veľká vzdialenosť, ale aj dosť času na to človek potrebuje

podľa mňa na chôdzu 20 km vzdialenosť je treba aj 2,5-3, hodiny

je to len môj názor, nechcem ťa tým uraziť ani spochybniť…prosím, nehnevaj sa…ale zaujíma ma to…sama by som sa chcela dopracovať k takému výkonu…preto by som ti bola vďačná, keby si mi pomohol….

[Osma]

Tak uz si chcem zapisat dnesny vykon,ale neviem,kde,please!!!

[liviap]

Jarka, ferino to zvláda na bicykli – stacionárnom, ako som to pochopila ja.
Ale to by bola frajerina keby sme to zvládali pešibusom !!!
To by som chcela.
Teraz ma napadla taká spásonosná myšlienka – keby sme všetci „SM-kári“ vstali a urobili tých 20 km wau, wau, wau, – to by bolo – to by bol z á z r a k . No a Livka si trošku zasnívala|. Sny sú krásne, nie?! A určite ich treba mať!!!

[jareš]

aaaaach taaaaaaaaaak…

som to ja ale koza…
Livka, potrebujem asi školenie
ale vieš čo ma napadlo…budeme robiť ten spoločný deň SM-károv na celom svete…tak vtedy niečo vymyslím, teda aby som pravdu povedala…už ma niečo napadlo

[Autor]

Príspevky